DENNÍK DYSLEKTICKÉHO DINOSAURA, ČASŤ 2. ŠIKANA

Práve sedím na tribúne basebalového ihriska a som poriadne ……. . Pozerám na tú krásnu, prenikavo zelenú trávu, dubový les a nádherne modrú oblohu. Nič z toho ma však nevie ukľudniť. Som ……. .

„…prišlo to ako tiene v noci. Prikradlo sa aby kradlo…“

Kedy to začalo? Ani neviem. Neuvedomoval som si to. Prišlo to ako tiene v noci. Prikradlo sa aby kradlo. Ani som nezbadal, že niečo nie je v poriadku, len som časom začal byť háklivý na zvuky. Špeciálne na krik a dav. Všetko to zakcelerovalo, keď počet našich detí narástol na 90. Myslím tým 90 decibelov permanentne. Oni sú skvelí, za to ako sa cítim nemôžu. Lenže ja sa tak cítim. Som ……. .

Preto som začal tu v Amerike chodiť do poradne. Z jednej našej kamarátky sa stal môj ďalší kouč/ poradca. Pred každým stretnutím sa snažím nájsť si čas na modlitbu a s Bohom hľadať témy ktorým sa budeme venovať.

Takže idem na bajku, preskakujem korene a kamene, driapem do kopca a nekomfortne rýchlo z neho. Len aby som konečne utíšil prúd myšlienok a odohnal všetko, kvôli čomu by som mohol byť ……. .
Začínam sa modliť. V tom príde do srdca to kľúčové slovo. „Šikana“.

VOLÁM SA GUSTO A BOL SOM ŠIKANOVANÝ

Šikana? Čo to má dočinenia som nou? Veď ja som nebol šikanovaný. Alebo hej? A tak som začal prehodnocovať svoje detstvo na prievidzkom sídlisku v 90tych rokoch.

Ako som už písal v prvom dieli, v detstve som miloval dinosaury. Knihy o týchto hrozných jašteroch som si brával aj von. Časom sa zrejme stalo zjavným, že sa odlišujem od väčšiny chlapcov ktorí chodili von s loptou. Moja odlišnosť pokračovala aj neskôr, keď som začal kade tade po sídlisku vykopávať zo zeme kamene, rozbíjať ich a hľadať v nich skameneliny. Jak ja som miloval toto slovo. „skameneliny“. Nádhera. Väčšina rovesníkov ale milovala niečo iné. Neviem čo, ale po čase zrejme naháňať ma. Mňa a moju partu chalanov paleontológov. Posmievali sa nám, neskôr nás naháňali a začali prvé kopance do brucha a neskôr do hlavy.

„Vo vnútri som však plakal. Horkol. Premieňal sa…“

To nebolo všetko. Iná parta ma čakávala po škole. Neviem čím to bolo. Asi som mal na chrbte napísané „kopni ma“. Bol som pomalý a tak som piatok po telesnej, čo bola posledná hodina, odchádzal ako posledný. Moji silnejší kamaráti tam už neboli a tak si ma chlapci z druhej triedy počkali. Nadávali mi, pľuli na mňa a sem tam si kopli. Fyzicky to až tak nebolelo a tak som to ani nepovažoval za dôležité riešiť. Vo vnútri som však plakal. Horkol. Premieňal sa. Všetky tie slová, uštipačné poznámky a nadávky boli horšie ako jeden poriadny monokel.

Keď som nejaký ten čas už jazdil na kolieskových korčuliach, tak som sa prvýkrát v živote dostal do bezpečia. Bol som rýchly. Naozaj rýchly a ešte k tomu obratný. Už ma nikto nedobehol. Raz nás naháňali neonacisti s oceľovými trubkami, inokedy Rómovia v gete. Nik ma však nedobehol. Korčule sa stali do značnej miery mojou identitou, mojim únikom, mojou super schopnosťou.

Lenže časom sme rástli a rástli aj chlapci z prievidzských ulíc, 90tych rokov. Na konci základky som sa hýbal v prostredí kde sa už predávali drogy a sem tam niekto zomrel. Raz za mnou prišla parta vtedy ešte kamarátov a povedali mi, že si niekto najal gang aby ma zavliekli mimo mesto a zbili. Nemal som najmenších pochýb, že hovoria pravdu. V tom čase sa také veci jednoducho diali. Pankáči behali zhúlení po uliciach a skinhedi hajlovali po námestiach a sídliskách. Policajti sa len prizerali a ak sme sa nepostarali sami o seba, nikto sa o nás nepostaral. Takže ma ani nenapadlo niekomu povedať o tom všetkom, čo sa mi dialo. A vôbec…

„ …napadol by ma zas. A ešte viac. Tak to vtedy chodilo“

… veď nie som bonzák. To bola najhoršia nadávka v 90tych. Bonzák je slaboch, ktorý dostane na …. . Lebo keď si niekoho nabonzoval, nič to neriešilo. Márne by som v škole rozprával o tom, že tú obrovskú modrinu na ruke, kvôli bolesti ktorej som poriadne nespal, mám preto, že ma včera jeden chlapec napadol. Napadol by ma zas. A ešte viac. Tak to vtedy chodilo. Jemu bolo jedno či pôjde do polepšovne, a viacerí z týchto chlapcov aj šli.

Pomenovanie bonzák zo sebou nieslo ešte jedno prekliatie. Prekliatie postkomunistického národa, kde všetci boli naučení že kto nekradne, okráda svoju rodinu a kto to bonzne, je sprostý komunista. Ak bonzneš hocičo, tak si proste bezcharakterné hovädo a preto sme nebonzovali nič. Samozrejme polícii sme neverili. Veď sme ich videli ako sa len prizerajú, keď námestím lietali dlažobné kocky.

„ …čakal som kedy sa spontánne moja úbohá existencia vypne a už ma nebude… „

Neskôr som s policajtmi bol konfrontovaný. Ale za celkom iných okolností. Splietli si našu partiu s nejakou inou. Dobehli za nami, vtedajší vedúci mestskej polície mi pred okresným súdom vylepil takú, že som preletel cez mramorový múrik a potom skočil za mnou a vyhrážal sa mi. Kukal som ja puk. Zbalili ma do auta a zaviedli k takému tomu oznamu, že bude cirkus. Viete, tie čo sa vešajú na pouličné osvetlenie. A pýtal sa ma či už viem o čom hovorí.

Skrátim to. Policajti načapali kohosi ako láme cirkusantský oznam a naháňali ho /ich. Páchatelia im zrejme niekde zdúchli. Takže keď nás policajti zbadali, zmýlili si nás. Ponadávali nám, mňa napadli, zbalili do aut a hodinu vypočúvali na policajnej stanici. Pritom sa vyhrážali že dostanem obuškom.

To už je obdobie mojich depresií a úzkostí. Po spomenutom incidente som už nebol schopný, ísť do školy. Čakal som kedy sa moja úbohá existencia spontánne vypne a už ma nebude.

NOC TEMNOTY

Po týchto udalostiach, som jedného večera mal znovu ten stav úzkosti, kedy cítim že prichádza koniec. Obliekol som si svoje najčernejšie oblečenie a šiel do parku nad sídliskom. Sadol som si na lavičku a čakal čo sa bude diať. Nasledovných 5 minút radikálne zmenilo môj život a preto si týchto 5 minút zasluhuje vlastný článok. Teraz napíšem len toľko, že na lavičke ma navštívil vládca vesmíru a uzdravil ma zo smrti.

Prešiel rok, možno dva a dostal som sa na opačnú stranu naháňačky. Je temné zimné ráno, pred svitaním a ja naháňam neznámeho chlapa. Už keď som vyšiel z bytovky, niečo ma hnalo do behu. Tak som bežal. Keď som dobehol na námestie, zbadal som pred kostolom urasteného chlapa, ako zápasí so ženami. Pridal som do behu a tetušky na mňa kričali, aby som ho chytil, že im pobral kabelky.

„Prečo som na opačnej strane naháňačky?“

Bežím po jeho stopách v snehu a hlavou mi ide milión otázok. Čo to robím? Prečo som na opačnej strane naháňačky? Uvedomujem si že naháňam zločinca? Čo spravím keď ho dobehnem? A čo spraví on? Tu odpoveď stojí priamo predo mnou. Chlap o hlavu vyšší, s dámskou kabelkou. Čo teraz? Vrazím mu skôr než on mne?

Pozerám mu do očí a vidím vyplašeného chlapca. Plný strachu a beznádeje. Na zápästiach jazvy od noža ktorým sa chcel podrezať. Dáva mi kabelku a pýta sa či si môže aspoň cukrík nechať. Objal som ho a pomodlil sa. Toto bola jeho temná noc. Viac som ho už nevidel.

ŠIKANOVANÝ CHLAPEC V PORADNI

Už ma nikto nikdy nenaháňal, nevyhrážal sa, nepľul, nebil. Všetko ostalo v minulosti. Stal som sa manželom, otcom, architektom a znovu otcom a znovu a tu sa dostávame k 90 decibelom permanentne. Myslel som si že všetko je zahojené, zapečatené minulosťou a neexistuje. Takže idem lesom na tom bajku a uvedomujem si, že som bol šikanované dieťa. Permanentne v strese a tlaku. V tom stave som bojoval o vzdelanie, o svoju identitu a lásku. Neustále v úteku a nebezpečí. Teraz stačí aby sa mojich 5 chodiacich detí začalo naháňať, kričať na seba a ja sa zvalím na zem a revem od bolesti, kopem do stoličiek a trieskam dverami, lebo neviem zvládať svoje emócie. Presne ako vtedy, keď ma bili a kričali na mňa moji utláčatelia.

„Som ako Hullk. Neviem to ovládať a som permanentne nasraný“

Poobede idem k mojej poradkyni a celý tento príbeh jej rozprávam, vychádza to na povrch a ukazujú sa bolesti v hĺbke mojej duše. Dno ľadovca. Hlboké klamstvá vo vnútri mojej bytosti. Priznávam že som neustále …

… nasraný. Áno. Len to driemalo. Všetka tá bolesť driemala a vrela pod pokrievkou. Som ako Hullk. Neviem to ovládať a som permanentne nasraný. Potrebujem pomoc. Volám sa Gusto, bol som šikanovaný a zanechalo to na mne jazvy.

Padám na kolená a prosím Boha aby mi ukázal kde bol, keď ja som trpel. A On ukazuje.

SLOBODNÝ BEZ ÚTEKU

Po niekoľkých stretnutiach s mojou poradkyňou idem znovu lesom na bajku, preskakujem korene a kamene. Driapem do kopca a nekomfortne rýchlo z neho. Len aby som konečne utíšil prúd myšlienok a odohnal všetko, kvôli čomu by som mohol byť ……. .

„Už nechcem ďalej utekať.“

Začínam sa modliť. V tom príde do srdca to kľúčové slovo. „uvoľnenie“. Schádzam z bajku a odovzdávam svoju bolesť. Už nechcem ďalej utekať. Ani nemusím. Nik ma nenaháňa. Pokoj zostupuje na mňa a ja cítim, že nepotrebujem už dosahovať ďalšie rýchlostné rekordy. Môžem ich uvoľňovať. Z pozície, toho kto som, lebo Boh v mojom živote je kým je.

Ak ma raz stretnete na nejakých pretekoch a bude sa vám zdať, že idem nejak rýchlo alebo aj pomaly, je to preto, lebo môžem. Môžem uvolniť rýchlosť. Nie preto, že utekám pred bolesťou. Som slobodný, nie nasraný. Konečne.

Autor: Gusto