Frustrovaná mama. Ako z toho von?

Dnes mám naozaj zlý deň. Som frustrovaná. Som pridusená. Úplne som sa nechala stiahnuť negativizmom a nespokojnosťou mojich detí. Pár minút na ihrisku počúvaním ako je všetko zle, ako sa nič nedá. Do toho pár hádok a sprostých slov na svojich súrodencov, ma už úplne položili.

Som frustrovaná

Vtedy sa stiahnem do mojej ulity. Nechcem komunikovať, riešiť spory, som apatická a chcem ujsť…Ani nie preto, že som naštvaná, ako preto, lebo potrebujem sa nadýchať inej atmosféry. Atmosféry neba, kde nie je frustrácia, nespokojnosť, nevďačnosť. Atmosféra, kde na mňa nedoliehajú výčitky, strach, panika, že svoje deti vychovávam zle, a už niet cesty späť.

No ja som v atmosfére, v ktorej strácam kyslík, a už len dýcham oxid uhličitý. No môže človek prežiť v takejto atmosfére?

„…nechcem byť pridusená touto odpornou atmosférou, ktorú uvoľnil môj syn a ja som do nej vstúpila.“

Ale kde ujdem? Nemôžem! Som tu uväznená na ihrisku so 6 deťmi. Musím odšoférovať cestu domov, spraviť večeru, uložiť deti a potom ak budem ešte vládať, ujsť a nájsť pokoj. Ale to prejdu aj 4 hodiny, ak sa k tomu vôbec dostanem. Chcem sa nadýchať atmosféry neba hneď! Nechcem čakať ani sekundu, nechcem byť pridusená touto odpornou atmosférou, ktorú uvoľnil môj syn a ja som do nej vstúpila.

Tiež potrebuje z toho von

Pritom si uvedomujem, že i on je vlastne pridusený svojimi myšlienkami, okolnosťami, pocitmi. Potrebujeme obaja sa dostať do atmosféry neba. Ako matku, ma hneď napadne: „Veď ho tam vezmi. Potrebuje tvoju pomoc.“ Ale ja nevládzem. Som naštvaná. Som smutná. Ale i tak sa o to pokúšam.

„Pýtam sa ho: „Prosím a môžeš mi teraz povedať niečo pozitívne? Niečo čo je dobré v tvojom živote a tešíš sa z toho?“ S ťažkosťou a dlhým premýšľaním vyťahuje zo seba pár viet. Vedela som, že to tak rýchlo nepôjde. Nevládala som sa púšťať do oslobodzovania sa z jeho myslenia. Sama som lapala po dychu.

Prestávam to riešiť. Najskôr sa maminka potrebuje dostať do atmosféry neba a potom tam môžem vziať i jeho.

Rozhodnutie

Už je druhý deň. Ešte som sa nenadýchla a stále len prežívam. Som mierne apatickou a snažím sa nedávať úlohy, príkazy ani zákazy. Prežívam. I napriek tomu, že viem, čo mám robiť. Viem, ako nájsť atmosféru neba.

Ale nechce sa mi. Chcem jemu ale i ostatným ukázať ako ma naštvali, chcem byť nepríjemná, nech si to vypijú. Čo si myslia? Kým sú, že sa takto správajú.

Je to boj. Viem, že sa potrebujem rozhodnúť pre vzťah a nie pre dokazovanie pravdy. Že potrebujem nájsť kyslíkovú bombu od Neho.

Ako z toho von?

„Najlepším spôsobom ako sa nadýchať kyslíku z atmosféry neba je vďačnosť.“

Idem na to. Tak ako ma to naučil môj priateľ. Najlepším spôsobom ako sa nadýchať kyslíku z atmosféry neba je vďačnosť. Ďakovať a chváliť Boha, za to, čo urobil a robí v mojom živote. To je mojou kyslíkovou bombou.

Ďakujem až kým moje srdce neprenikne pokoj a radosť. Kým moje myšlienky nenasmerujem k tomu čo Boh robí práve v tomto období môjho života.

Pretože ak sa upnem na veci, ktoré momentálne nie sú na zozname, na ktorých s Bohom pracujeme, tak sa opäť začnem dusiť. Lebo všetko má svoj čas.

A tak svoju myseľ presmerovávam na pozitívne myšlienky. Ďakujem za to, čo sa nám ako rodine darí, kam smerujeme, v čom rastú moje deti, za to kým sú a aké sú………za všetko čo robí moje srdce šťastným….

Chytám zápisník a idem ďakovať…..lebo je za čo.