Neverím na talent

Raz – keď som v Jasenove rozoberal sto ročnú drevenicu, kamarát mi hovorí: „Gusto, zaspievajme si.“ Odpovedám: „Patrik, ty kľudne spievaj, ale ja na to nemám talent.“ Zastavil sa, pousmial a zhodnotil: „Kedysi všetci spievali.“
Veru. Kedysi talent nebol – a spievali všetci. Dokonca – malé deti ešte všetky spievajú. Ale potom, keď sa dozvedia, že je možné nemať talent – rozhodnú sa prestať. Jasné – nie všetky. Niektoré vytrvajú – a aj o tom bude tento článok.

Úplne že neverím, že talent existuje.

Veru nie. Neverím. Myslím tým teraz to, čo sa vo všeobecnosti chápe pod slovom talent. Alebo ešte názornejšia veta: „On na to má talent.“ Akože – kto má talent ten to dokáže, kto talent nemá – tak nie? Alebo, čo tým komu chceme povedať? Nie, neverím. Neverím, že je v človeku miesto, v ktorom sa nachádza talent a kto ho má – ten danú vec zvládne a kto ho nemá – nie. Alebo ak aj áno, tak sa nadrie. Koniec. Je si treba povedať, že toto chápanie talentu sme vytvorili my – ľudia. Voľačo sme odpozorovali a pridelili tomu schopnosť, ktorá nakoniec rozdelila ľudí, ba čo je horšie – deti.

Význam tohto slova

Talent bol pôvodne názov hmotnostnej jednotky, neskôr meny. V Biblii čítame kľúčové podobenstvo o talentoch, kde traja ľudia dostanú rôzny počet talentov s úlohou – čo najviac ich rozmnožiť. Toto biblické podobenstvo, ktorého autorom je Ježiš, sa začalo využívať ako prirovnanie k tomu, že niekto má niečoho viac a niekto menej. O čo však išlo Ježišovi?

Uctievanie talentu

Prešli stovky rokov a podobenstvo o talentoch je stále populárne. Dokonca sa stal mega populárnym aj samotný talent – v oblasti umenia a športu sa s týmto pojmom operuje obzvlášť často. Do umeleckých škôl sa robia talentové skúšky, do športových oddielov selekcia talentovaných atlétov. Mnohé deti narazia na neprekonateľnú bariéru – tak rád by spieval, ale kto ho to naučí? Bez talentu neprejde prijímačkami. Kto by sa ujal netalentovaného? A tak po tomto „stupni víťazov“ ďalej kráčajú už len silnejší jedinci – až sa stanú IDOLMI. Dosiahnu úctu – až uctievanie. A kto ich uctieva? No predsa my, deti pred bránami umeleckých škôl a športových oddielov, pouliční freestajlisti, smutní priemeráci, zasnení zamestnanci…

Ale ako je potom možné, že pred dverami umeleckých škôl a športových klubov zostalo aj množstvo slávnych osobností? Po virtuálnom svete putujú story tých najslávnejších idolov, ktorí sa pre nedostatok talentu nedostali do škôl. A vôbec, prečo si autor tohto slávneho podobenstva zvolil za svojich nasledovníkov úplne netalentovaných kazateľov?: „Hej chlapi, kto chytí viac rýb, stane sa slávnym rečníkom a jeho knižné diela budú na večné veky najpredávanejšie!“ A potom im tam tie ryby nahnal on. Úsmevná story. Čo to ten Ježišov talent teda je?

Sila silnejšia než talent

„OK. Chlapi, ryby by boli, teraz poďme založiť hnutie, ktoré bude inšpirovať umenie, šport, zákonodarstvo a vôbec celú kultúru vo svete. Povolávam vás…“ Viem, že som to riadne zjednodušil, a možno vynechal podstatné detaily. Bavíme sa však o talente a k tejto téme je dôležité to slovo na konci: POVOLANIE. Povolanie je sila v nás, ktorá robí z rybárov – kazateľov, z pastierov – kráľov, zo strachopudov – variorov, z netalentovaných – víťazov, z grafiťákov -architektov…

A tak sa skupinka detí pred umeleckou školou začala zhovárať a väčšina detí uverila, že nemá talent, a preto sa s umením rozlúčila. Hŕstka detí však nedokázala opustiť svoje povolanie. Poplakali si a znovu zobrali do rúk gitary a píšťaľky, natiahli plátno, založili svoje oddiely, cvičili tvrdšie, hrali dlhšie, maľovali slobodnejšie. A hoci sa stokrát na to vykašľali, znovu a zas nedokázali odolať tomu volaniu – k svojmu snu sa opäť vrátili. Dnes ich obrazy, ich hudba a ich legendárne výkony obdivujeme po celom svete.

Takže by som povedal, že toto je talent z podobenstva:

(vrodené vlohy + povolanie tieto vlohy uplatniť) x nájdenie vlastnej cesty (ktorá vyplýva z vlôh a povolania) = úspech a vďačnosť

– z rovnice vidíme, že žiadna z veličín nemôže mať nulovú hodnotu, lebo každý má vlohy a tiež povolanie ich využiť. To JE TO, ČO opisuje podobenstvo. Pričom tieto vlohy a povolanie sú ako semienko, ktoré mnohonásobne rastie – ak sa vydá na svoju vlastnú cestu. To znamená, že napríklad horčičné semienko sa nebude snažiť – byť gaštanom.

Kým talent sa vo svete všeobecne chápe a idolizuje (odvodené od slova idol) ako:

talent x tréning = úspech a nadradenosť

– v tejto rovnici, ak chýba talent (hodnota 0), nemôžem ho multiplikovať tréningom. Maximum, čo sa mi môže podariť je, že budem len pripočítavať nejaké schopnosti a budem navždy vzdialený exponenciálnemu rastu „talentovaného“. Zdá sa mi, že tento prístup a chápanie talentu je založené na teórii prirodzeného výberu, kde silnejší vyhráva a slabší je vyradený. V tomto prístupe sú víťazi a porazení, dobrí a zlí, jednotkári a päťkári, talentovaní a netalentovaní. Preto ten, ktorý nakoniec uspeje, stojí pred nemalým pokušením považovať seba samého za hodnotnejšieho a nadradeného.

Preto v tomto článku budem naďalej miesto slova „ talent“ , používať slovo „povolanie“, lebo /podľal mňa/ lepšie vyjadruje podstatu slova „talent“ z podobenstva.

Čo mám robiť keď nemám talent ?

Než som sa začal naplno venovať architektúre, učil som v rôznych zariadeniach výtvarnú výchovu. Čiže, keď mi doma začali vyrastať moji malí výtvarníci, hneď som vedel zhodnotiť, kde sa so svojimi schopnosťami nachádzajú. Neušlo mojej pozornosti, že jeden z nich, keby bol porovnávaný podľa tabuliek, bol by výrazne zaostalý. Nechali sme ho ísť jeho cestou. Potom sa stalo čosi zvláštne.

Keď mal 5 rokov – začala sa črtať jeho osobnosť a jeho povolanie – PRIESKUMNÍK. V aute si začal pýtať navigáciu, po horách chodil popredu a vyznačoval sa dobrým orientačným zmyslom. Keď som si to uvedomil, bežal som k jeho kresbám, zadíval sa na ne – a vtedy som to zbadal. Neviem ako to vôbec dokázal, ale on celé tie roky kreslil mapy – topografické vyobrazenia rôznych krajín.

Jeho povolanie bolo v ňom silnejšie – než grafomotorické očakávania spoločnosti.
Takže – ak by som to mal vyjadriť rovnicou – mohlo by to vyzerať takto:

(vrodený zmysel pre priestor a odvaha + túžba blúdiť po horách a mapách) x cesta slobody vyjadrenia sa a pohybu = šťastný navigátor, trpezlivý pozorovateľ, lovec plazov a kreslič dobrodružných máp.

Magnetické povolanie

Ak teda predpokladám, že je vo mne povolanie, tak si môžem predstaviť, že je to akoby silný magnet vo vnútri môjho srdca – tam kde sa dotýka ducha, v hĺbke mojej identity – toho kto som. Toto povolanie predpokladám, je niečo, čo Boh do mňa vložil, keď ma utkával v lone mojej mamy. Ono následne hľadá v živote cesty, ako by dospelo k naplneniu. A tak ako vzpierač v posilňovni hľadá ťažké závažia, aj povolanie hľadá svoje posilnenie a môže sa stať, že narazí na závažie – ktoré nedokáže zdvihnúť. Toto závažie nazveme TALENT. Vzpierač dospeje k váhe, ktorú nedokáže zdvihnúť a tak si naloží menej. Pridá kompenzačné cvičenia, vyváženú stravu, regeneračné činnosti. Spevní všetko okolo mechanizmu, ktorý slúži na prekonanie tej neprekonateľnej váhy. Zatiaľ neprekonateľnej – až príde deň, kedy tú váhu pokorí.

V ten deň bude vedieť čo to stálo. Bude do hĺbky rozumieť tomu, ako sa prekonávajú prekážky, ako sa buduje silné telo – nielen bicák, ako sa odpočíva, čo treba chalovať. Toto víťazstvo začne vlastniť. A tak je to s každým, kto prekoná tú mýtickú bariéru chýbajúceho talentu. Uvedomí si, že talent vlastne neexistuje, že je len cesta po ktorej sa ide rok čo rok, krok čo krok a za ním už len sonic booooom…
… a preletí do krajiny svojho života, v ktorej žije svoje povolanie. A váži si každý krok na ceste, po ktorej šiel.

Ak teda stojíš pred svojou životnou výzvou a zdá sa ti, že na jej zdolanie potrebuješ akýsi talent, zhlboka sa nadýchni a pošli ten talent preč. Napriahni svoju vnútornú silu a hľadaj kto si a ako to vieš robiť ty. Hľadaj svoju cestu. Možno si na to šiel príliš hlavou a chcelo by to srdce. Možno si bol zameraný na cieľ a neprežíval si naplno cestu, možno to potrebuješ len uchopiť z iného konca.

Nová pieseň

Keď sa nabudúce s Patrikom stretneme a bude chcieť spievať, pridám sa k nemu. To, že nemám talent, neznamená – že neviem spievať. Môj hlas ide zvnútra. Derie sa na povrch dlhou a ťažkou cestou. Keď sa však rozozvučí, bude v ňom všetko. Bolesť aj radosť, hory a pláne, blízkosť i diaľka, všetky tie neprekonateľné závažia, depresie, stratenosť, zlomenosť, nájdenie, víťazstvo a večná nádej. Veru budem spievať, veď to nie je o talente – ale o povolaní. Lebo povolaní boli všetci a kedysi všetci aj spievali.

autor: Gusto