Ako naplniť svoje povolanie

Týmto článkom završujem moje „pátranie po úspechu“. Začal som ho článkom „Prečo niekto uspeje a iný nie“, kde som rozoberal myšlienku:

„To či v živote uspejem – je závislé skôr od toho, či nájdem svoju unikátnu cestu, než od vrodených vlastností, či tabuľkových predpokladov rozvoja.“

Každopádne – každý má v sebe určité danosti. Tým som sa venoval v ďalšom článku „Neverím na talent“, kde spochybňujem existenciu „talentu“, o ktorom sa teraz majoritne hovorí a glorifikuje sa. Pozornosť som presunul na „magnetické povolanie“, čo je jednoducho spojenie vrodených daností, ktoré sa prejavia vo svojej excelentnosti, keď nájdeme svoju životnú cestu. Vyjadrené vzorcom:

(vrodené vlohy + povolanie tieto vlohy uplatniť) x nájdenie vlastnej cesty /ktorá vyplýva z vlôh a povolania/ = úspech a vďačnosť

5 okruhov

Ako zo vzorca vyplýva, má to svoju postupnosť, ba dá sa povedať, že aj cyklickosť neustáleho objavovania vlastnej kreativity, ktorú do mňa vložil Boh a pomáha mi ju uplatňovať. Aby som mohol dospieť k naplneniu môjho povolania, je potrebné ju spoznávať, používať… – no proste s ňou žiť. Mne pomohlo hľadanie odpovedí na otázky z nasledujúcich 5 okruhov:

1. Čo? – odhalenie vlastného povolania je najdôležitejší krok k jeho dosiahnutiu. Možno si teraz hovoríš, že je to jasné, ale pozor! Je tu pasca. Povolanie nie je len cieľ, ale súčasne cesta k nemu a životný štýl. Vyjadruje odkiaľ som prišiel – kam idem a tiež kto som tu a teraz. Je to akoby cesta, či vibrácia mojej osoby. Sídli v hĺbke srdca a Stvoriteľ sa teší, keď ju nachádzam. Preto mi na ňu ukladá povzbudenia i ťažké závažia. Myseľ často utečie k dosahovaniu rýchlych výsledkov, ale povolanie je celoživotné dielo.

A tak pravidelne zatváram oči a hľadám samého seba. K čomu som inklinoval ako dieťa, čo vo mne videli moji rodičia, kým som bol ich malým dieťaťom? Čo chcem ja zanechať pre svoje deti? Kde sa vidím o 3 roky? O 12 rokov? Čo chcem, aby ľudia o mne hovorili, keď odtiaľto odídem?

foto Cyril Saulnier

2. Kedy? – dnes by každý chcel byť na vrchole ako dvadsiatnik. Ale ak je povolanie celoživotné dielo, akú mám víziu pre seba samého ako 120 ročného? Viem – je krásne zabehnúť maratón v 24ke, byť frajerom v 18tich a páčiť dievčatám, ale čo tak pretekať po boku svojich detí a byť „majstvom Mijagim“ pre svoje vnúčatá?

foto Matthew Payne

Všetko má svoj čas. Preto dnes pripravujem cestu, po ktorej budem kráčať zajtra a skratky ma nelákajú. Skratka je rýchla cesta k cieľu, ale mne ide o proces. Preto sa pýtam:
Čo sa naučím v tomto období? V ktorom období budem bojovať za to – za ono? Ak som niečo premeškal, čo to bolo? Kedy to budem môcť znovu urobiť?
Lebo v živote má všetko svoj čas, tak ako má svoje miesto sejba a žatva v roku.

3. Ako? – toto je bod, do ktorého mnohí nedôjdu. On si totiž vyžaduje excelentnosť a nedá sa ofejkovať ani výkonom, ani perfekcionizmom. „Ako“, je tá cesta, to vozidlo, to vybavenie. Inšpirácia od tých, čo po ceste už šli – múdrosť to zvládnuť a láska k procesu. Preto sa pýtam:
Čo by som sa mohol naučiť? Aké schopnosti mi chýbajú? Aké kroky budem musieť podstúpiť? Všetko si to rozfázujem a učím sa. Je to ako mission impossible – kráčanie pomedzi laserové senzory a zlaňovanie na tajné miesta.

foto Nick Demou

4. Kde? – náročná otázka, lebo celkom sa ti môže stať, tak ako mne, že budeš musieť odcestovať na druhý koniec planéty (a čoskoro možno aj ďalej), aby mohla po prvýkrát zaznieť „tvoja pieseň“. Tiež to ale môže znamenať, že sa máš niekam vrátiť, alebo nikam nechodiť. To miesto ale niekde je – ťahá ma k nemu magnet povolania a ukazuje zdroje, ktoré ma tam čakajú.

Napríklad, keď som začal pracovať ako architekt, kľúčové bolo opustiť Bratislavu, lebo v tej dobe tam nebol záujem o prírodné stavby. Bol by som len zapadol v dave stoviek architektonických štúdií. Keď sme sa s Tomášom (spoluzakladateľ Ateliér ARCHA) presťahovali do Prievidze, začali tu rásť slamené domy jeden po druhom.

foto Alex Andrews

5. S kým? – to je asi najnáročnejšia otázka. V živote boli momenty, keď som musel zanechať svoju partiu, aby som mohol ísť svojím smerom. Keď som bol teenager, väčšina mojich kamarátov sa ubrala smerom k drogám. Bolo mi to ľúto – ťahal som ich, ale nakoniec som ich musel pustiť, lebo som už nevládal. Potreboval som prísť na iné myšlienky a dostať z depresií seba samého. Takýchto zlomov môže v živote nastať viac. Dôležité je pýtať sa: “Mám silu byť samým sebou v tejto spoločnosti? Veria mi? Verím im? Rozumejú môjmu povolaniu? Počujú vibráciu môjho srdca? Keď nevládzem „spievať svoju pieseň“, budú ju „spievať za mňa?”

Ja som takúto partiu našiel, a dokonca aj ich som musel zanechať a ísť na opačnú stranu sveta, aby som bol pre tento čas len s mojou rodinou.

Pasce

Porozumieť svojmu povolaniu nieje vôbec jednoduché. Je to celoživotný proces a sám o sebe je velmi užitočný a zmysluplný, lebo nás vedie k úcte k cestám druhých. No na všetkých cestách číhajú pasce – z nich by som chcel poukázať na dve, ktoré sú pre mňa kľúčové v tomto storočí:

Pasca dosahovania

„… keď bežíš a nekontroluješ sa. Nedýchaš krásu každého kroku a neprežívaš prítomnú bolesť. Jediné, na čo myslíš je – aké to bude v cieli keď všetci uvidia, že som to dal.“

Na ceste za povolaním je krásna jedna vec. Skôr či neskôr sa moje ciele stávajú reálnymi a dostaví sa úspech. Niekedy dokonca v takých oblastiach, že mi zostávajú len slzy pre radosť a otvorené ústa. Vtedy je dôležité nezabudnúť, že je to celé o tom – kto som – a kto ma povolal. Ináč sa mi ľahko stane, že začnem uctievať svoj úspech a zatúžim po ďalšom. Túto pascu nazývam DOSAHOVANIE. Je to ten moment, keď bežíš a nekontroluješ sa. Nedýchaš krásu každého kroku a neprežívaš prítomnú bolesť. Jediné, na čo myslíš je – aké to bude super, keď budem v cieli a všetci (alebo niekto) uvidia, že som to dal. To je dosahovanie. Vtedy už nenasledujem svoje povolanie, ale dosahovanie výsledkov.

Vždy bude niekto prvý – a to je dobré

Ďalšia pasca je myslieť si, že najlepší je ten, kto je prvý. To vôbec nie je pravda. Koľko renesančných umelcov poznáš? Všetkým, čo sme vyrastali na nindža korytnačkách, sú známi mnimálne Leonardo, Donatello, Michelangelo a Raffaelo. Je ich omnoho viac. Vedel si, že mnohí z nich mali toho istého učiteľa? A len máloktorý z nich mal slávnych nasledovníkov? Spolu však vytvorili odkaz, ktorý určil napredovanie umenia. Čím by bola Leonardova atmosferická jemnosť, bez kontrastu Michelangelovej plastickosti?

foto Valeriia Miller

Keď idem pretekať na pumptrack, tak som vždy posledný. Makal som tvrdo, rebrá som si polámal a stále som posledný. Ale som hrdý na to, že som medzi týmito mužmi – otcami a spoločne s našimi deťmi sa venujeme tomuto športu. A som vďačný za toho prvého rakeťáka, ktorý nám nabomboval latku a posunul naše hranice vyššie.

Svätý grál

Výsledkom celého tohto procesu je, že svet napĺňame tým unikátnym bohatstvom, ktoré v sebe každý z nás nesie. Najsmutnejšie, čo sa nám môže stať je, že by sme to všetko pochovali. Nedopusťme to! Nech sa už nehovorí „cintorín je najbohatšie miesto na svete“- skončili tam všetky nenaplnené sny, nenapísané knihy, neskonštruované vynálezy, neobjavené poklady…“

Vykročme ako Indiana Jones za „svätým grálom“ a o jeho obsah sa podeľme so všetkými, ktorých stretneme na tejto ceste“.

foto Adam Kring

autor článku Gusto