Esencia prežitia – Oheň
S ohňom v dome sa žije celkom inak ako bez neho
Vyrastal som v paneláku, kde centrom tepla bola maličká kuchyňa a v kuchyni mamička a modrý plameň na sporáku. Keď rodičia kúpili dom a otec zakúril v kachliach, pozeral som na ten plazmatický zázrak a chcelo sa mi žiť. Na ohni je čosi zvláštne. V miestnosti mrzlo, ale pri pohľade do ohniska mi bolo teplo. Sálalo a žiarilo na mňa, akoby mi chcelo povedať, že sa poznáme.
Dnes som už veľký, ale oheň sa nezmenil. Stále ku mne hovorí a učí ma. Ani si neviem predstaviť tú múdrosť, akú musí mať majster kováč, ktorý strávi celý život vo vyhni. S manželkou sme si zaumienili, že centrom nášho domova bude vždy ohnisko. Ako architekt klientom navrhujem rôzne inteligentné riešenia – ktoré ponúkajú stabilnú teplotu, a netreba ani len tlačítko stlačiť. Ja však stláčať chcem.
Sekera
Ráno sa chcem prebudiť v chlade, umyť sa studenou vodou, ísť von do mrazu, zovrieť v ruke sekeru, ktorú som zdedil po otcovi a nechať triesky – nech lietajú. Vtedy cítim život. Je to len primitívna činnosť, pri ktorej chránim svoju rodinu a seba pred nepriazňou prostredia. Je to jedna zo základných činností prežitia. A práve to uvedomenie, že ak to nespravím, tak zmrzneme – hreje. Neskutočne ma hreje. Môžem mať depresiu, úzkosť, ale keď vezmem do rúk sekeru a bojujem s mrazom, v mojom vnútri sa prebudí silný oheň – esencia prežitia.
Rodové ohnisko
Poukladám drevo, polienka, triesky, zapálim a dúcham do pece vzduch z mojich prieduch. Jedným dychom sa prepojí moje srdce so srdcom domu, poviem modlitbu a ešte chvíľu sa dívam na jeho plameň. Potom už idem za bežným životom – počítač, iphone, moderné technológie. Doprajem si luxus vo wellness, pri kvalitnom jedle, kultúre a športe. Večer sa ale vrátim k sekere, polenám a k ohnisku. Celá rodina sa okolo neho zhromaždíme a sme vďačný za teplo. Každý prispel svojou trochou. Tobi s Jakubom nosia narúbané drevo, Tamarka a Sebi fúkajú, aby sa rozhorelo. Matej podáva triesky a maminka s Joshuom vyloží na pec mokré topánky a čapice.
Celá rodina takto žijeme okolo ohniska. Každý pomáha a priloží svoje polienko k dielu. Nič to na tom, že sa narobí špina. Občas sa dobre vydymíme, a často sa nám aj nechce. Tak je to ale s veľa vecami v živote. Keď však vytrváme, zažijeme to krásne teplo – esenciu prežitia.
Instantný svet
Deti dnešnej generácie žijú v instantnej spoločnosti, kde je všetko okamžite. Ľudia všetkých vekových kategórii si na to zvykli. Nesúdim to, nehodnotím. Len chcem povedať, že keď v tej všetkej instantnosti dieťa zbadá, že aby sme prežili – treba niečo spraviť, vráti ho to naspäť na zem – zakorení ho to. Zbadá ako plynie energia, že je za čo byť vďačný. Že nepríde všetko samé.
„Kým máme oheň v dome, nebojím sa, že by ich zlákal instantný alebo virtuálny svet.„
Dieťa a oheň
Dieťa sa rado díva do ohňa. Od narodenia plameň priťahuje jeho oči. „Nepopáli sa?“ pýtajú sa ma ľudia. „Popáli.“ odpovedám. Veru popáli sa. A to je dobré. Bude vedieť žiť s ohňom, bude mať rešpekt, bude si ho vážiť a bude vďačné.
Celý náš život je ako život ohňa. Keď sme malý, veselo plápoláme a potrebujeme ochranu silnejších plameňov, aby svet nesfúkol ten náš. Keď vyrastieme, horíme silným svetlom a každá víchrica, ktorá by nás chcela zastaviť, len rozdúcha ďalšie plamene. A keď raz dospejeme na mudrcov a starcov, náš plameň už nebude vidieť. Budeme ako žeravé uhlíky – nenápadný na dne ohniska a ktokoľvek sa k nám priblíži, zaraz vzbĺkne – plnosťou života.
autor článku Gusto
