Ako som kus môjho srdca zabalila do škatule s nálepkou "nechcené" - Blog

Kráčanie rodičovstvom je pre mňa súčasne cestou objavovania vlastného ja. Deje sa to najmä cez myšlienky a pocity, ktoré keď sa objavia – opäť bolia. Lebo kdesi v mojej hĺbke stále čakajú na prijatie, uzdravenie a odpustenie.

A tak postupne „ zvesujem z klinca veci, ktoré som tam kedysi bezstarostne zavesila a teraz sa objavujú na každom rohu“. Ako Tamarka rastie, rastiem aj ja. Nanovo objavujem svoju ženskosť, svoju dievčenskú radosť a spontánnosť.

Práve teraz máme obdobie make upov. Líčiť či nelíčiť? Kedy a prečo? A kopec ďalších otázok. Pri čítaní vašich komentárov som si čosi uvedomila.

V určitej etape života som make up zabalila do škatule a dala mu nálepku „nechcené“. A takýchto škatúľ mám v skrini niekoľko a každá obsahuje čosi iné.

Ukážem vám niekoľko mojich škatúľ – aby ste sa dozvedeli, prečo som s nálepkou „nechcené“ odložila make up a iné veci – a ako som ich z týchto škatúľ dokázala opäť vybrať,. A tiež čo ešte čaká na svoje vybalenie a uzdravenie.

Keď som bola teenegerka – páčil sa mi make up, výstrednejšie líčenie, celý ten proces, a potom to rozbaliť s kamoškami na didžine. Tanec som milovala – tancovala som ako divá a z parketu odchádzala posledná. Vínko, či iné tekuté nakopávače…. to všetko k tomu. To bola stredná škola.

Na vysokej škole to boli najmä opätky. Cítila som sa sebavedomejšie, lepšie, dôležitejšie, krajšie.

Opätky, tanec aj líčenie som postupne zbalila do škatúľ s nápisom „nechcené“ a vymedzila ich z môjho života.

Prečo?
Lebo mi pripomínali moju minulosť- nepríjemné zážitky a veci – ktoré som už nikdy v živote nechcela robiť.

Lebo som ich využívala na to, aby som si potvrdila svoju hodnotu. Zneužila som ich, aby som sa cítila lepšie, krajšie, dôležitejšie. Využila som ich na flirt a sebapotvrdenie. Ale akcia vyvoláva reakciu. A raz i vyvolala, keď som pre svoje hlúpe dievčenské flirty bojovala o to najvzácnejšie.

Veci sa menili – i ja som sa menila, môj život sa začal formovať. Začal naberať iné hodnoty a tento spôsob zábavy som zavesila na klinec – čo považujem za veľmi dobré. Ale spolu s tým som zbalila do škatúľ tanec, líčenie i podpätky. Ony však neboli zlé – boli len zneužité.

Stáva sa to, keď veci a činnosti spájané s našou možno nie najsvetlejšou minulosťou vnímame negatívne, lebo máme s nimi spojené negatívne emócie. Radšej to všetko zabalíme do škatule a odložíme hlboko, hlboko do skrine. Ak to ale neoddelíme od pkryveného zmýšľania, uveríme, že aj ony môžu za naše rozhodnutia, za náš spôsob života. Výsledkom je – že odmietaním minulosti, odmietame všetko – čo je s ňou spojené. Dokonca uveríme, že sa nepáčia Bohu. A mi sa Bohu predsa páčiť chceme. A tak to už akosi ide ruka v ruke.

Svoje zmýšľanie som zmenila, ale činnosti – líčenie a tanec zostali však ukryté v škatuli.

Opätky, líčenie a obliekanie som zo škatúľ vytiahla krátko pred 30. narodeninami. Veľmi mi pri tom pomohla moja priateľka – spoločne sme hľadali, skúmali svoju ženskosť a ako ju vidí Boh.

Predchádzala tomu cesta sebapoznávania: Kto som? Kým som v Bohu? Proces spoznávania vlastnej identity, proces prijímania svojich emócií, svojej minulosti, odpúšťania si a prijímania samej seba. Tým sa moje opätky, líčenie, obliekanie nestalo vyjadrením mojej hodnoty – ale iba podčiarknutím toho – kým som. Milovanou, chcenou a krásnou.

Foto: Jackson David

Možno si povieš – veď ide iba o líčenie, podpätky….nič hrozné. Ale možno áno. Lebo spolu s tým tam skončilo i moje srdce, ktoré bolo v tanci.

Viem, že naša minulosť a jej neporozumenie, neprijatie a neuzdravenie, môže spôsobiť, že do škatule zabalíme kus seba. Svoje poslanie, svoje sny, túžby a Boží potenciál v nás. Potom kráčame životom s neustálym pocitom, že nám čosi chýba.

Môj tanec je ešte stále v škatuli. Je už otvorená, no ešte som si ten dar nevybrala. Tanec som milovala. A stále ho milujem. Akosi ma vyjadruje – je dynamický, živelný, nespútaný, hravý,…

I napriek tomu, že viem, že som pozvaná tancovať, len tak doma s deťmi, pre seba, pre Boha – nerobím to. I keď chcem. Ešte to nejde. Občas zacítim tú vôňu, chuť, aj poskočím, roztočím sa a mávam rukami – ale ešte v tom nie je život. Tento balík by som si túžila rozbaliť najbližšie. Lebo nejde o tanec ako taký – ide o jeho uzdravujúcu moc pre mňa – prepojenie, ktoré v ňom nachádzam s Bohom, o uvoľnenie srdca – len tak byť a nechať sa unášať po nebeských oblastiach.

Koľko takýchto onálepkovaných balíčkov leží u teba? U mňa ich je niekoľko. A myslím, že niektoré z nich som ešte ani nenašla. Sú plné vecí, ktoré milujeme, pre ktoré nám horí srdce, ba dokonca môžu byť našim poslaním. Čakajú na svoje znovuobjavenie, prijatie a použitie.

Aký balíček máš doma ty? Chcel/a by si nejaký rozbaliť a prijať?