Odíď, lebo za seba neručím! Moja cesta ako zajať myšlienky, uvoľniť emócie a odpustiť si.

Nik nevie tak zdvihnúť môj adrenalín ako toto dievča. Milujem ju najviac na svete a tieto riadky nemajú s ňou nič spoločné. Sú o mne, o mojej ubolenej duši a nezvládnutých emóciách.

Keď sa dostaneme do vzájomného konfliktu, pocity, ktoré mnou prúdia – sú ako jed a vyvolávajú ďalšie pocity.

Takže som taká naštvaná, že keby som neodišla – neručím za seba. Všetko sa to vo mne melie a ja neviem – čo s tým. Nie v tejto chvíli.

…odíď

Odchádzam – ak to stihnem. Nie preto, že chcem skryť svoje emócie, ale preto, lebo viem, že emócie nado mnou vládnu a ja strácam kontrolu.

Potrebujem kyslík z neba. Miesto, kde nevidím a nepočujem. Iba Jeho. I za cenu, že deti zostanú na niekoľko minút samé. Idem von, alebo sa zamknem v izbe. Lapám po dychu a pýtam sa, čo som to za matku. Ako sa ma môžu zmocňovať takéto emócie k mojej milovanej dcére? Prečo? Prečo sa mi to deje? Teraz však to nevyriešim.

Dýchaj – zhlboka až do brucha. Som dobrá matka nie preto, že robím dobré veci, ale preto kým som. Viem, že moje pocity ani činy neurčujú moju hodnotu a to, akou matkou som. Viem to! Ale aké ťažké je to v tejto chvíli. Viem, že sama sa z toho nedostanem.

…dýchaj…zatkni svoje myšlienky….uvoľni emócie

Je to boj. Boj nie len v mojej mysli ale i ten duchovný. Komu sa poddám?

Zatiaľ prehrávam. Chytil ma do pasce viny a myšlienok – aké následky to bude mať na jej zraniteľnú dušu. Hodil na mňa hanbu a žaluje na mňa. Prehrávam, som v tom celá.

„Dýchaj. Dýchaj! A poriadne vydýchni. Vydýchni z plnosti svojho brucha tu odpornú hnusobu. Nie je tvoja! Nemáš s ňou nič spoločné!“ počúvam tichý hlas a nasledujem jeho inštrukcie. Hneď ako môj zadúšajúci plač utíchne, idem na to. Ale nemám síl. Cítim, akoby som chcela zostať v tom, ba nechať sa premôcť, ľutovať sa. Nech to všetci vidia – čo mi spôsobili.

Ďalší boj! Sebaľútosť a obeť. Inštrukcie sú však jasné. Počujem ich. Musím sa rozhodnúť. Je to také ťažké. Bože, daj mi silu rozhodnúť sa pre Lásku.

Dýcham. Zhlboka. A začínam pri výdychu vydychovať nielen vzduch, ale aj tu hnusobu. Každým výdychom kričím: „Šu!”

Cítim, že odchádza hnev, smútok i hnusoba. Dostavám sa k sebe. Prichádza kyslík z neba a vyživuje moje bunky, ktoré dostali zabrať. Môj duch sa dostáva ako tak k životu.

Ale ešte nie je po všetkom. Prvý krok je za mnou a ja som práve prebrala do rúk štafetový kolík a bežím ďalej. Tu sa však môj víťazný beh ešte len začína.

Zajala som len svoje myšlienky – emócie stále bublú. Nevadí. Spomínam na slová mojej priateľky: „Svoje emócie príjmi. Objím ich a daj ich Ježišovi.“

A tak posúvam štafetu ďalej. Odovzdávam svoje emócie – neanalyzujem ich, neposudzujem. Sú mojím priateľom – lebo mi pomôžu dostať sa k ich zdroju. Ale nie teraz. Je mi lepšie. Stále viac a viac.

…pokánie…láska

Bežím ďalej svoj víťazný beh. Ale dokončím ho? Ešte dva kolíky predo mnou. Stojím pred kolíkom Pokory a Pokánia.

Schádzam k mojej milovanej. Hľadím do jej slzavých očí a plačem s ňou: „Je mi to tak ľúto. Tak veľmi ma mrzí, čo som ti povedala a ako som sa k tebe zachovala. Nič z toho nie je pravda.“ Slzy mi padajú do úst ako sa snažím nájsť tie správne slová: „Si úžasná. Ľúbim ťa.“ V objatí plačeme a činíme pokánie jedna k druhej. Toto je to miesto prepojenia. Miesto odkiaľ vychádza život a uzdravuje vzťahy. Láska prišla dole k nám.

Viem o jej bolesti. Jej najbližší človek, ktorého miluje najviac na svete, zranil jej mäkké srdce.

„Môj hnev nemá nič spoločné s tebou. Nemôžeš za to. Maminka má v sebe gombík, ktorý keď sa stlačí – stane sa toto. Nemôžeš o ňom vedieť, ale chcem, aby si to vedela. Pracujem s Ježišom na tom, aby tam ten gombík nebol.“ vysvetľujem, že ona nie je príčina.

Usmejeme sa na seba v láske a obe vieme, o čom hovoríme. Už nemôžem viac urobiť. Odchádzam, lebo je predo mnou ešte posledný kolík: odpustiť sebe a prijať sa.

…odpusti si….príjmi sa

Chytím ho vôbec? Zrazu sa cela situácia zdá, akoby bolo možné štafetu dokončiť i bez neho. Môžem ho vlastne chytiť? Pôsobí tak vznešene, sebaisto, akoby celý žiaril. Vôbec sa ku mne nehodí.

Som takmer v cieli a váham. Môžem sa ho dotknúť? Teraz už viem, že musím. Nie len sa dotknúť – musím ho prebrať, vlastniť a prebehnúť cez cieľovú pásku.

Prijímam sa. Som žena – matka v procese transformácie svojej ubolenej duše. Mám právo zlyhať. Mám právo urobiť chybu. Odpúšťam sebe rovnako – ako odpúšťam svojim deťom a rovnako – ako mne bolo už dávno odpustené. Preto musím prebrať kolík – už dávno je môj. Prijímam sa a odpúšťam si, lebo už som prijatá a je mi odpustené.

Som milovaná tam – kde som a s tým – čím som. Amen. Bodka. Žiadne ale, neexistuje.

Toto celé by sa nemuselo stať, keby som sa rozhodla hneď na začiatku pre vzťah a nie pre pravdu. O tomto procese vykreslenom na nakladaní sa do auta nájdete tu.