Čo učím dieťa, keď naň kričím?

Deti sa neučia to – čo im hovoríme, ale to – čo vidia.

Ocitli ste sa niekedy v situácií, keď ste dieťa o niečo prosili, alebo vyžadovali, aby urobilo? Predstavte si napríklad situáciu, keď chcete, aby si upratalo oblečenie do skrine.

Čo ho učím, keď mu dám takúto inštrukciu krikom?: „Uprac si konečne prosím to oblečenie!“

Myslíme si, že ho učíme poriadku, že mu dávame dôležítú informáciu: oblečenie patrí do skrine a nie na zem. Potrebuje predsa vedieť ako to chodí a ako sa to má.

Súhlasím. Ale na to, aby ste ho to naučili, nepotrebujete mu to hovoriť. Veď ak si upratuješ oblečenie do skrine i ty a tato – tvoje dieťa si to už určite všimlo. Že to nerobí – neznamená, že to nevie.

Tak, čo sa teda dieťa učí, ak počuje od rodiča informáciu, ktorú pravdepodobne vie?
Dieťa sa učí napodobňovaním a má neskutočne dobré „čitateľské schopnosti.“ Každú situáciu načítava všetkými svojimi zmyslami a interpretuje si ju.

Vráťme sa teda k inštrukcii.
Som naštvaná – lebo oblečko zasa nie je upratané, práve zložené prádlo je hodené v izbe na zemi a polovica už nie je ani poskladaná. Prichádzam rozčúlená k synovi a začnem naňho kričať. Ráznym a naštvaným hlasom mu komunikujem, že to oblečko si má ihneď upratať. Doplním pár výhražných viet, svoje emócie podtrhnem – aby to bolo jasné.

Moje dieťa sa na mňa pozerá a vidí ukričanú ženu – vraj jeho milujúcu mamu – ako naňho kričí a pre čosi zúri. Obsah sa úplne stráca, hoci si dávame na ňom veľmi záležať. Vyšperkujeme ho, sme takí kreatívni aby nám neuletelo „škaredé slovo“, ale to všetko sa v jeho svete rozplýva. Vidí iba náš výraz tváre, postoj tela, mimiku, hlasný krik.

A práve som ho naučila – ako sa riešia situácie, v ktorých som nespokojná. Naučila som ho krikom vyjadrovať svoje emócie, krikom vyžadovať veci od druhých a správať sa k inej ľudskej bytosti s neúctou a bez rešpektu. Bol to štandard, od ktorého sa chcem odvrátiť a vydať sa na cestu hľadania nového štandardu.

Nový štandard

V Biblii sa píše, nie 7x ale 77x odpusti. Ja si to aplikujem i na tento prípad, keď nie a nie niečo urobiť. 77X prídeš a povieš to pekne. Viem, zakričať je jednoduchšie, rýchlejšie, ale z dlhodobého hľadiska úplne nefunkčné.

Tú istú inštrukciu môžem povedať v úcte k svojmu dieťaťu – akoby bol môj priateľ, ktorý na čosi zabudol – pozerajúc mu do očí, prejavujúc dôveru, že to zvládne, že v neho verím. A znovu a znovu.

„To mám pri ňom stáť, aby to urobil?“ Áno. Ak je to potrebné, stoj pri ňom v láske a v povzbudení.
Ak si sa rozhodol učiť svoje dieťa úcte a rešpektu, zvoľ si spôsob, aký vyhovuje tebe a tvojim deťom. Je to dlhšia cesta, časovo náročnejšia, ale so sladkým a veľkým ovocím na konci – ale nie na tom tvojom.

Čo je pre dieťa normálne?

Raz, keď mi Tami natočila vlasy a nechala som si ich rozpustené / čo je u mňa nezvyčajné, keďže ich stále nosím v gumičke/, Maťko práve začal strašne plakať. Aby som ho upokojila a mohla riešiť jeho problém, ukázala som mu moje vlasy: „Maťko páči sa ti, keď má maminka takéto vlasy?“ „Trošku.“

Prehadzujem si vlasy zo strany na stranu a hľadám, ako sa mu to páči, no nič nebolo uspokojivé. Napokon chytím vlasy – vypínam do copu: „A čo toto, Maťko? Takto sa ti to páči?“

„Áno, maminka. Takto je to normálne.“

„Takto je to normálne.“ – lebo pre neho maminka s rozpustenými vlasmi je niečo nezvyčajné – divné. Nie je na to zvyknutý – lebo to nevidí. Nevidí to!

Vtedy sa ma to tak mocne dotklo: Veď to je tak jasné! Pre nich je normálne – prirodzené to – čo vidia! Ak by som chcela, aby pre Maťka bola maminka s rozpustenými vlasmi prirodzená – musela by som začať chodiť s rozpustenými vlasmi, nech si zvykne a považuje to za normálne.

A tak je to so všetkým v našom živote: vo výchove, s deťmi, s nami. Je to aj cesta obracania sa k prirodzeným, zdravým a budujúcim hodnotám. Napríklad vzájomný rešpekt a úcta na všetkých úrovniach – ako nový štandard v rodine.

Ak sa teda chceš vydať na cestu – ktorá u vás zatiaľ nebola štandardom a má sa stať normálnou a prirodzenou – buď trpezlivý, veď si priniesol domov novinku. Možno červené vlasy, ostrihanie do hola – chvíľu bude trvať, kým sa nezvyčajné stane normálnym a nový štandard sa zakorení, kým ten starý budeš plieniť.