Prečo sme sa dali na homeschooling 1 -ako sme sa rozhodli učiť doma

Balím si pastelky a chystám sa do riaditeľne. Práve skončilo vyučovanie a predo mnou je dlhá cesta chladnou chodbou. „Gusto, sadni si“. Víta ma pani riaditeľka. „Tvoje výsledky zhodnotila inšpekcia za veľmi dobré. Na hodinu si sa pripravil, obsah bol zaujímavý a deti ťa sledovali. Vidno, že sa oboru venuješ a máš v tom skúsenosti a vieš to podať. Lenže nemáš pedagogické vzdelanie a tak ťa musíme prepustiť.“

Trochu som tušil, že to tak dopadne. Ale bolo mi to vlastne jedno. Vnímal som to ako svoje poslanie, nie nutnosť. I tak som už mal rozbehnutý vlastný kurz. Doma. Najprv s Tobim a potom pribudla Tamarka, Jakubko a ja som si nevedel predstaviť, že by to malo skončiť a ja ich rast odovzdám niekomu inému.

Janka prepadla skrz na skrz učiteľskej vášni tiež. Študovala materiály od Márie Montessori. Po nociach sme vyrábali pomôcky a deti sa potom s nimi hrali. Šlo to do nich ako nič. Matika, čítanie, písmenká, zvieratká, vesmír… Každý svojím tempom, vo svojom podaní a všetci spolu.

Naša prvá rodinná hodnota

„Možno raz budem slávny architekt, alebo kouč, či kozmonaut. Dnes však chcem, aby ma poznala moja rodina.“

Takto sa začala formovať jedna z hlavných hodnôt našej rodiny „byť spolu“. Na začiatku to nemalo jasné kontúry. Skôr sme len vedeli, čo nechceme. Nechceme ráno zaniesť deti do škôlky, školy, potom každý odísť do svojej práce a ako rodina byť spolu len večer a cez víkendy.

Možno raz budem slávny architekt, alebo kouč, či kozmonaut. Dnes však chcem, aby ma poznala moja rodina. A tak sme začali hľadať spôsoby. Na začiatku to vyzeralo ako nemožné. Nepoznali sme nikoho, kto by žil tak ako sme chceli my, s možnosťami, ktoré sme mali my. O tejto našej ceste píšem viac v článku „Ako sme sa stali bohatými“.

Prežili sme veru mizerné chvíle a obdobia chuti so všetkým seknúť. Vedeli sme však, čo v takej chvíli treba robiť. Pripomenúť si, prečo to robíme a kam ideme. Aká je naša vízia. A tak sme sa vracali k prvej z hodnôt „byť spolu“. Viem, že to možno nevyzerá ako niečo extra osvietené, ale pre nás to nesie v sebe tak silné emócie a je to tak prepojené s našim vnútrom, že nám to celkom stačilo.

Byť spolu bolo kedysi normálne

Rodiny žili pokope alebo aspoň na blízku tisícky rokov. Tri alebo aj štyri generácie. Dnes je to len niečo cez 100 rokov, čo muži vo veľkom opustili svoje dielne a nastúpili do fabrík. A je to len niečo cez 50 rokov, čo aj ženy opustili svoje dvory a museli pracovať. Nehovorím, že je zlé keď muž nepracuje doma alebo že by sa ženy mali starať len o domácnosť. Príde mi však zvláštne, že keď my sme sa rozhodli žiť ako sa žilo po tisíce rokov, tak sme za čudákov a „zabraňujeme deťom socializovať sa“.

Čo sme sa s deťmi naučili

Dnes, keď už máme za sebou viac ako dekádu tohto dobrodružného života, kde sme spolu, vieme povedať, čo všetko nám to prinieslo. A nie sú to len pozitíva. Napriek tomu to vidíme ako správne rozhodnutie, ktoré nadchlo aj mnohých iných a tak sme nikdy neboli sami. Prinieslo nám to možnosť cestovať, pracovať a študovať z rôznych miest.

Dnes sme už tretím rokom v USA. Naše deti už nikdy nebudú musieť chodiť na hodiny angličtiny, budú rozumieť kultúrnym odlišnostiam, nerobia rasové alebo sociálne rozdiely a vážia si výnimočnosť Slovenska. Majú síce menej priateľov než dieťa bežne získa, keď chodí do školy, avšak hĺbku tých priateľstiev im závidím. Tu sa už, ale dostávame k téme „nesocializácie domoškolákov“ a o tom chcem písať až v 4. diele tejto série.