Boh ma priviedol na miesto mojej nočnej mory-tam mi ukázal, po čom naozaj túžim

Ako sa z miesta mojej nočnej mory stalo miesto odpočinku, tanca a duchovného pokrmu. Ale aj o tom, že túžby nie sú vždy skutočnými potrebami, ale skutočné potreby sú vždy túžbami srdca.

Ísť bývať do hotela bola pre mňa nočná mora. Predstava luxusného hotela, s tichými dlhými chodbami, s ubytovanými seniormi a s mäkučkými kobercami mi naháňala strach.

Radšej divočina, sloboda, hukot vetra a páľava slnka a miesto kobercov špinavá zem. Radšej stan ako hotel. Preto negatívne odpovede od vedenia hotela, ohľadom nášho možného ubytovania, boli pre mňa potešujúcimi správami.

A tak sa začalo naše 40 dňové putovanie. Až do dňa, kedy sme dostali telefonát. Dostali sme dve izby na 30 dní. Moja nočná mora sa začala stávať skutočnosťou.

Napriek mojim obavám a strachom, som cítila, že to bude miesto odpočinku pre nás i naše deti. To, čo ma však čakalo po príchode, som nečakala.

Všetci ôsmi, unavení zo 4 hodinovej cesty, priamo z kempu sme dorazili do hotela. Preberáme kľúče a v presklenom výťahu sa vezieme na najvyššie 4. poschodie. Pozerám na tie koberce, počúvam to ticho a snažím sa byť v pokoji. V skutočnosti som sa cítila byť sledovanou. Ale hotel zíval prázdnotou. „Už nebude. Nie s nami“, pomyslela som si. To bude teda výzva. To som nevedela, že tá najväčšia ma ešte len čaká.

Sledujem detské radostné kroky, plné očakávania z nových a krásnych priestorov. Otvárajú sa dvere našej izby. Deti sa vyrútili rovno na postele. Skáču, tešia sa a objavujú každý kút.

Ja si na posteľ líham a plačem. Moja nočná mora sa stala temnou skutočnosťou. Ocitám sa v izbe bez okien..

Ležím a plačem. Premietam si všetky tie dni zaplavené slnkom, varenie pod stromami a nočné rozhovory pod hviezdami. Mať priestor s denným svetlom je pre mňa bytostne dôležité. Dáva mi to radosť a život. Obzerám sa okolo, aby som našla niečo, čo ma poteší. Ale vidím, len to čo tam nie je. Som v izbe bez okna, bez kuchyne, s malinkou chladničkou a mikrovlnkou. Ak chcem denné svetlo, musím otvoriť vchodové dvere, ktoré vedú na pavlač.

Utešujem sa a povzbudzujem sa tým, že viem, že Boh tu pre nás pripravil nové veci. Že On je verný v každom čase a má pre nás vždy viac ako si vieme predstaviť. Chcela som tomu veriť. I som verila. Snáď.

No moja bolesť bola väčšia. „Bože, ako si mi toto mohol urobiť. 40 dní mi plníš môj sen o kempovaní a cestovaní a potom ma zavedieš na miesto mojej nočnej mory. Na miesto bez okien?“

Som v očakávaní, čo sa bude diať, aký to bude mať celé zámer. Lebo vždy má. Viem. Presviedčal ma o tom celé naše putovanie. Ale i napriek tomu som sa cítila byť podrazená.

Aký dobrý a verný je. Nenechal ma v napätí a svoj zámer mi ukázal dva dni po našom príchode.

Bola streda a chvály priamo v átriu. V mieste, kde bývajú nedeľné bohoslužby i konferencie.

Naša izba nemá okno, ale má druhé dvere priamo na chodbu, z ktorej vidno celé átrium a hneď som mohla byť priamo v dianí. Žiadne obúvanie, chystanie, rozhodovanie, kto pôjde a či vôbec. Teraz sme tu. Hneď. Bosí, v pyžamkách, s chlebíkmi v ruke.

Pred niekoľkými týždňami som sa zdieľala mojej priateľke, ako veľmi mi chýba modlitba chvál, tanec a spoločenstvo ľudí spievajúcich jednu pieseň. To prepojenie s Bohom, ktoré je tak unikátne v tanci a v hudbe.

A teraz stojím pred našimi dverami, na tej dlhej tichej chodbe, bosá na mäkučkom koberci s tým najlepším výhľadom. Hudba ma objíma a dotýka sa každej bunky v mojom tele.

Cítim, ako Boh ku mne hovorí: „Pozri, čo som pre teba pripravil. Teraz ti dám iný pokrm. Ten o ktorý si ma prosila,. Ty si zabudla, ale ja som nezabudol. Ten, ktorý bude vyživovať tvoje srdce, ale i srdcia tvojej rodiny.“

„Nedal som ti okno do tohto sveta, ale dávam Ti dvere do môjho domu.“

Zaplavuje ma radosť a vďačnosť. „Áno, Bože. Naplnil si túžbu môjho srdca. Prepáč, že som zapochybovala o tvojej dobrote.“

Ale tu sa príbeh nekončí, ale iba začína. O dva týždne som dostala vzácnu a premieňajúcu otcovskú lekciu, ktorá ma ukotvila ešte viac v jeho prozreteľnosti, dobrote a zobrala zo mňa moje predstavy, očakávania a upriamila ma na moje skutočné potreby, ktoré sú mojimi túžbami.

Po dvoch týždňoch nášho prebývania v hoteli, sme sa mali presťahovať do inej izby kvôli poruche potrubia. Otvorím dvere novej izby a som v nemom úžase. Predo mnou veľká, priestranná, žiarivá izba s denným svetlom. S malou kuchynkou, veľkou chladničkou, gaučom, dvomi manželskými posteľami a s dvomi veľkými oknami. Naplní ma radosť.

„Bože, chceš ma odmeniť za moju statočnosť a to ako to zvládame v našich dvoch temných izbičkách s kempovacou kuchyňou?“

Predstava balenia a presťahovania sa zrazu nezdala až tak hrozivou, ako pred vstupom do tejto krásnej slnkom zaliatej izby. V mysli už upletám plány ako doplniť ďalšiu posteľ a celé to tu pekne zútulniť.

V tom pozerám na Gustíka a vidím jeho sklamanie na tvári. Každý z nás bol na opačnej strane emočného mora. Ale netrvalo to dlho a postupným zdieľaním som priplávala k nemu.

Prvotné nadšenie a eufória rýchlo opadli, keď som začala vidieť, o čo všetko prídeme.

Nevyjdem na pavlač a nesadnem si na stoličku s výhľadom na záhradu, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu, prídeme o tie dlhé tiché chodby s výhľadom priamo do átria, ktoré naše deti rozveseľovali svojim smiechom a šantením. A dvere do Otcovho domu nahradia dvere do dlhej tmavej chodby s ďalšími desiatkami dvier bez známok života. Stratím môj priamy prístup k spoločenstvu chvál. Táto izba bola totiž desiatky metrov od átria, v ktorom bol život.

Zmätená kráčam späť a začínam baliť veci. Mám, po čom som túžila, ale teraz viem, že to čo som potrebovala a po čom som viac túžila, bolo niečo iné. A teraz o to prídem? Bože, čo to znamená?

V tom prichádza správa, že sa nemusíme sťahovať, ak nám nevadí hluk z opráv potrubia a odstavené jedno umývadlo. Rozhodnutie je len na nás.

Ocitám sa pred rozhodnutím. Vyberiem si moju potrebu po svetlej izbe alebo moju túžbu po tanci a spoločenstve chvál.

A vtedy som si uvedomila, že moja potreba po dennom svetle bola moja túžba, ale nie moja skutočná potreba. Ale modlitba chvál bola tou mojou skutočnou potrebou, ktorá bola mojou skrytou túžbou.

I keď okno je dierou do sveta a vidno z neho život, samo o sebe život neprináša.

Preto tieto riadky píšem pod mojim lustrovým slnkom a ďakujem, že som sa tak bytostne mohla stretnúť sama so sebou a porozumieť, že túžby nie sú vždy skutočnými potrebami, ale skutočné potreby sú vždy túžbami srdca, ktoré prinášajú skutočný život. Ale i to, že Jemu záleží na každej mojej túžbe.