Prečo sme sa dali na homeschooling 3 -čo ma v škole nenaučili

„Nikdy doteraz som nemal čas sa zamyslieť, čo vlastne chcem v živote robiť. Teraz, keď už mám ženu a deti, si uvedomujem, že nevládzem a potrebujem zmenu.“

S takýmito slovami mi veľa z mojich klientov opisuje prečo a ako by chceli, aby vyzeral ich nový dom, dvor, záhrada, život… Jeden dokonca spravil doktorát v odbore, ktorý vlastne nevie, či chce robiť, ale nikdy doteraz sa nezamyslel nad tým, kam smeruje. Až rodinný život ho priviedol k týmto podstatným otázkam.

Ja som na takéto otázky našiel odpoveď trochu skôr. Po tom, čo som nezvládol strednú priemyselnú školu a prestúpil som na učilište. Moja mama mi vravela, už keď som si podával prihlášku na strednú, nech idem na niečo ľahké, nech mám priestor to v pokoji zvládnuť. Lenže ja som chcel sebe aj okoliu dokázať, že mám na to. Mám na to sa dostať na prestížnu strednú a získať tak uznanie od všetkých, čo ma mali za priemerného.

Lenže jediný komu som niečo dokázal, som bol ja sám. V tretiaku som bol už totálne mimo. Nielen, že som ničomu z učiva nerozumel, ale mal som aj depresie. Prestúpil som na učilište a stretol som sa s celkom iným prístupom. O tom hovorím viac vo videu „Učitelia, čo ma zachránili“.

Učilište by som za nič nevymenil

Učilište bolo omnoho ľahšie než stredná škola. Všetko, čo som sa potreboval naučiť, som sa naučil počas vyučovania alebo v dielni. Zo školy som nechodil vyčerpaný a nemal som takmer žiadne domáce úlohy. Po 11 rokoch sa mi rozvidnelo a znovu som sa zaľúbil do kníh, príbehov, religionistiky a umenia. Po večeroch som študoval, čo ma bavilo a neustále som kreslil a skákal.

Na začiatku 5. ročníka učilišťa som vedel, čím chcem byť. Architekt. Mnohí sa čudovali, či je to vôbec možné, aby z elektrikárskej učňovky niekto vyštudoval architektúru. Ja som, ale vedel čo chcem a bol som viac než ready. Takže po prvom semestri na výške som dostal prospechové štipendium a o šesť rokov (toľko trvá štúdium architektúry) som sa len tesne minul diplomu s vyznamenaním.

Poznať svoje povolanie

V tom čase sme už s kamarátom mali Ateliér ARCHA a pracovali na prvom projekte slameného domu. A tiež sme s Jankou začali prvé aktivity s rodinami a pre rodiny a deti, v našom okolí. Väčšina týchto vecí pokračuje dodnes, aj keď mnohé prešli veľkou transformáciou. Myslím si, že je to pre to, že som vedel, čo chcem (a aj ľudia, s ktorými sme to robili a robíme). Mal som počas dospievania priestor všetko dôkladne premodliť, premyslieť a zmerať svoje sily a vieru.

Toto je ďalšia naša rodinná hodnota „poznaj svoje povolanie“. Skôr než sa naše dieťa pustí do nejakého študijného predmetu, hľadá, čím by chcel byť. Potom si k tomu požičia knižky, pozrie dokumenty a nadchne sa. Poviem príklad na našom dráčikovi. Vzdelávať takéto hyper-dieťa je v podstate nemožné. Ale aj zbytočné. On si letí svetom svojou nadzvukovou rýchlosťou a naša reč je úplne mimo jeho spektra. Viac o tom píšem v článku Denník dyslektického dinosaura časť 3 AKO SOM SA STAL DRAKOM a výchova detí s ADHD

Je to divoch, ktorý by každý deň chcel naháňať hady a dravé korytnačky. Napriek tomu, zo všetkých našich domoškolákov sa rozhodol z vlastnej vôle učiť písať, ako najmladší. Dôvod je jednoduchý. Miluje dobrodružstvo a preto naháňa plazy. Preto pozerá youtube kanály prírodovedcov, ktorí majú úžasné príbehy. Preto miluje príbehy o dobrodružstvách a aj vymýšľa vlastné. Lenže potom ich zabúda. Na to aby ich nezabudol, si ich potrebuje napísať.

Každý muž chce byť smetiarom

Ale aj keby začal písať neskôr alebo aj veľmi neskoro. Čo je dôležitejšie v živote po škole? Nájsť nejakú prácu, kde mu zas povedia, čo má robiť alebo vedieť, kým chce byť a dať svetu zo seba to najlepšie? To najlepšie môžem zo seba dať, či už budem dobrodruhom, kozmonautom alebo smetiarom.

U nás v dedine chodí jeden smetiar. Urastený chlap v tých najlepších rokoch, do pol pása vyzlečený a keď nakladá tie kanistre, myslím si, že každá žena v obci má o kus krajší deň.

Nájdenie svojho povolania je v našej domoškole predmet číslo jedna. V ňom sa ukrýva nájdenie svojej identity, svojho spôsobu práce a učenia sa. Smeruje dieťa k zdrojom, ale aj k záujmovým skupinám a výberu hier s priateľmi. Následne majú deti silné priateľstvá a svoj čas trávia so zámerom. Ale veď deti to tak robia vždy. Len sa im do toho netreba priveľa montovať. O tom, ale bude už ďalší článok.