O škaredých domoch a vysokom plote – z cyklu podstata ľudstva a dobývanie Vesmíru

Keď som sa prebudil s pobabraným životom, mal som takmer osemnásť a chuť zomrieť. Nevedel som, kto som, kam idem a vlastne ani ako som sa sem dostal. Robil som iné, než som chcel. A čo som chcel, bolo nekonzistentné.

Dnes si povieme práve o tejto nekonzistentnosti našich vnútorných svetov a nekompatibility s okolím. Budeme sa baviť o ťažniciach a dotyčniciach, čo sú naše vnútorné prežívania a ich interakcia s okolitým svetom. Nie sme tu totiž sami a aj keby si vystaviame hradby okolo svojich domovov, nič nám to nepomôže, kým tie v nás nebudú v súlade s tým, kým sme.

Čo s domom, keď neobťahuje obrysy mojich životných bublín?

Nemôcť sa vpratať do vlastnej kože, nespokojnosť s prácou, vzťahmi, neustále prehadzovanie nábytku nie je zapríčinené okolím. Je to o mne samom. Ak rozumiem svojmu srdcu a všetkému, čo som postavil na ňom, vonkajší svet sa ma týka stále menej a menej. Vďaka svojmu vnútornému človeku viem ako múdry staviteľ, formovať svoje očakávania, postoje a hodnoty. A aj svoj domov.

Rozumieť svojmu základu a vystavať svoj život postupne so sebou nesie schopnosť prispôsobiť svoje bubliny, alebo ak chceš potreby, možnostiam okolo mňa. Preto som sa mohol nasťahovať aj do 120 ročného malého domčeka a nájsť s ním „spoločnú vibráciu“. Nie, že by som bol nejak extra zorientovaný vo svojom živote a už v tom čase vedel presne, čo chcem a kto som.

Avšak stačí aj malý dotyk so svojim vnútrom, s dieťaťom v nás, čo sa zhovára s Bohom a celý domov sa mi premietol pred očami. Domov nie je až tak náročný. Je skôr krásny. Krásny krásou, ktorá sa dá cítiť a nesie kontúry. Alebo lepšie povedané dotyčnice a ťažiská.

Priezor, ktorým sa dívame na svet

Bubliny ako amorfné geometrické tvary sa dajú matematicky vyjadriť cez body a ich orientáciu, plochy, dotyčnice, ohniská… Tie môžu v priestore meniť svoju orientáciu a pritom byť stále dotyčnicami a ťažiskami (ohniskami). Chcem tým povedať, že moja bublina nemusí mať stále ten istý tvar. Môže sa v čase a priestore meniť. Čo sa však nemení, sú hodnoty, ktorými vyjadrujem poznanie svojej identity.

Dotyčnice a ťažiská domova sú tie hodnoty, ktoré hovoria o tom, kto ako rodina sme a kam ideme. Sú to pevné body a výhľady z nich. Preto domov rád nazývam „priezor, cez ktorý sa dívame na svet“. Sú to také tie záchvevy dojmov, ktoré by mal domov poodhaľovať. Tie moje by som mohol sformulovať napríklad takto:
– pec ako miesto rozdúchavača plameňov (viera vo veľkého Boha)
– masívne sedenie, pohovka pre náčelníka a jeho kráľovský rod (byť spolu)
– rozhľadňa pod hviezdami (objavovanie)

Moja manželka má zas svoje:
– kuchyňa, kde sa pečú buchty od srdca (vzťah je viac ako dokazovanie pravdy)
– stôl, na ktorý sa zmestí myšlienková mapa našich svetov (home/world/unschooling)
– okno do dvora, kde je život jasný a všade prítomný (súžitie s prírodou)

Tieto obrazy v sebe nesú emócie, ktoré vychádzajú z našich životných hodnôt. Tie som vpísal do zátvoriek. Sú mapou toho, čo chceme v dome prežívať. Nechceme dom, v ktorom „budeme mať“ veci, nábytky, miestnosti seba… Chceme domov, ktorý bude plný života a nie hocijakého, ale toho nášho.

„Prajem si mať domov, ktorý nám umožní, dívať sa na svet a na seba vlastnými očami“

Múry a hranice

„Pán architekt. Urobte to ako by ste to robil pre seba“
To by ale nemalo význam. Môžem to spraviť také, ako by som to robil pre Vás. To neznamená, že domy musia byť každý iný od výmyslu sveta. Nie. Tak ako môj vnútorný svet je vo vzťahu k okoliu a iným ľuďom či krajine, tak aj domy, ulice, obce a krajiny by mali mať svoje organické prepojenie na úrovni srdca. Preto najsmutnejšie je, keď vidím vysoké múry a zlé susedské vzťahy. Smutno nie je mne. Ja múr nemám a sused je môj priateľ. Smutní sú ľudia, čo si tie múry vystavali. Nie, že by sme nemali mať hranice a museli si neustále nakúkať do dvorov. To nie. Hovorím o tých opevneniach, ktoré staviame, lebo sa chceme izolovať. Celí a úplne.

U ľudí, ale aj zvierat po celom svete môžeme pozorovať, že čím sebavedomejší tvor je, tým menej opevnenia stavia okolo seba. A ešte humornejšie je, že to často vidno aj na spôsobe ako spáva. Či sa schúli ako myš, alebo majestátne uloží ako lev. A tie múry? Ak by nám išlo o fyzickú bezpečnosť, tak by sme tie múry nemali stavať vôbec, aby susedia a policajná hliadka dovideli na dom a záhradu, či je všetko v poriadku.

Lenže my nechceme aby nás videli. A ani to nie je to najpodstatnejšie, lebo mať súkromné zóny v záhrade je v poriadku. Na tie však nepotrebujeme múry. Múry sa stavajú, aby sme sa izolovali. Aby sme sami sebe definovali, že tu sme my a „dajte mi pokoj“. Nepozerajte sa na mňa, nekontrolujte moje čierne stavby, bez povolenia vyťaté stromy, presakujúce žumpy… Od takéhoto múru je už len krôčik k „hradnej priekope“ a viere v celosvetové spiknutie.

Tvorca domovov

Naproti tomu stojí moja osobná bublina. Moja identita a jej hranice. Mäkká, prispôsobivá, ale zreteľne držiaca pokope svoje hodnoty. Tá bublina to som ja. Ja ako atmosféra, ktorú nesiem, ja ako duša, ja ako duch. Ja ako bytosť, ktorá nesie odkaz, navonok komunikovaný okoliu a dovnútra reflektovaný sebe samému.

Preto nie múry, steny, podlahy a stropy vymedzujú náš svet, ale my vymedzujeme svetu atmosféru, do ktorej ho posúvame svojou prítomnosťou. Akú atmosféru chcem dať mojej stavbe, ulici, rodine? Čo chcem komunikovať svetu, v ktorom sa usídlim? Odkiaľ pramení moja atmosféra? Je odpoveďou na okolnosti, alebo vychádza z mojich hodnôt?

Ak budem mať čo i len trochu predstavu o sebe samom, svojich hodnotách a identite, stanem sa tvorcom domovov a všetkého, čo k ním patrí. Či už v chalúpke zdedenej po predkoch, alebo vysnívanej haciende. Atmosféru domova prinesiem aj do stanu, či pod širák a hviezdy. Dôležité je, aby som predovšetkým dovolil sebe prežívať domov vo vlastnej koži a byť, kým som a byť, ním vedome a dobrovoľne. Veď koniec koncov, každý dom je kajutou z ktorej sa dívame, ako koráb Zem letí naprieč nie až tak pustým vesmírom. A o tom, bude ďalší článok tejto série.

titulná foto Mhmd Sedky