Prečo som nebol pri pôrode alebo ako sa náš syn narodil dvakrát

Vedel si, že niektorí rodičia v snahe byť moderným „alternatívnym“ otcom, či mamou skončili na psychiatrii, jiske alebo v manželskej poradni?

Práve kvôli nim som sa rozhodol zdieľať svoju „nebezpečnú skúsenosť“. Dávam si za cieľ v tomto článku ukázať, že novodobé prístupy k rodičovstvu, ktoré nás navracajú k princípom prirodzenosti sú dôležité, netreba ich ignorovať, ale ani sa nimi nechať zviazať, vyplašiť či premotivovať. Pretože nad všetkým týmto je aj tak nekonečná dávka milosti a o tom ako môže fungovať, bude tento článok.

Nadšení pre „alternatívy“

Obyčajný človek ako ja a ty už dávno nie je tým istým človekom, akým bol pred 500, 100, či 50 rokmi. Toto nie je žiadna „alternatíva“, ale konštatovanie odborníkov. Píše o tom Cline a Fay v knihe „Rodičovstvo s rozumom a láskou“, ale aj slovenská spisovateľka Zuzana Gránska v knihe „Spojení navždy“, či Harari v antropologickom bestsellery „Sapiens“.

Ľudstvo prechádza celou svojou históriou skokovými zmenami cez rôzne revolúcie. Tá, ktorá zasiahla nás je sprevádzaná prudkou digitálnou globalizáciou. Výsledkom čoho je, že mnohé z toho, čo platilo už neplatí. Čo fungovalo našim rodičom už nebude fungovať nám a svet, v ktorom vyrastajú naše deti je odlišnejší než svety predošlých generácií.

Preto sme sa mnohí rodičia rozhodli hľadať prapodstatné princípy života, od ktorých očakávame, že by sa v budúcnosti nemuseli až tak meniť. A tu nastupujú Ugroczyovci so svojou prapodstatne veľkou rodinou (smiech), domoškoláctvom, hlineným domčekom, bosými deťmi a otcom (to som ja), ktorý chce byť pri každom pôrode. „Veď, čo viac si môže akčný muž priať, než kopu krvi a vďačnú ženu“. – pochopím, ak ti to nepripadá smiešne, ale ja to mám ozaj rád.

Lenže toto moje nadšenie a presvedčenie pre účasť na pôrodoch dostalo na frak pri našom 4tom dieťati, kedy som sa náhleho pôrodu nezúčastnil…

Krvavý pôrod

Janka: „Gustík idem rodiť.“
Ja: „Nie, nesmieš. Vydrž.“
Janka: „Nevydržím, je to tu. Katka pôjde so mnou. Budem ti písať.“

Sebi sa vypýtal na svet trochu skôr než sme čakali a ja som uviazol v Bystrici s Tamarkou na operácii, kam sme boli objednaní skoro ráno. A tak nechávam zapnutý telefón vedľa vankúša a snažím sa zaspať u kamarátov, kde nocujeme, aby to Tami nemala ráno tak ďaleko.

Skoro ráno beháme s Tamarkou po nemocnici a hľadáme príjem. Do toho mi chodia správy od Katky: „Gustík modli sa, Janka sa necíti dobre… máš krásneho syna, huráááá… Janka je vyčerpaná, bábätko zobrali… krváca veľa, modli sa za ňu…“

Nahradila ma Katka a piškóty

Komunitný život je ďalšia z alternatív našej rodiny, ktorú zdieľame s Katkou, Jurkom a ich deťmi. Máme spoločný dvor, zvery, zážitky a tak nejak aj deti. Hlavne Sebiho. Kým Sebi ešte spával na obed, nechávali sme ho vonku v záhrade a keď sa zobudil, vyliezol z kočíka a sám prišiel. Ale nie domov.

Sebi chodil za Katkou a piškótami. Vedel presne, kde ich Katka má. Obslúžil sa a nedbal by zostať pri Katke aj do večera, keby ho niekto nevytiahol von. Podobné to bolo aj na návštevach, výletoch, či stretkách. Sebi večne pri mame alebo Katke. Nikdy však nie pri mne a to začalo bolieť.

Tie myšlienky: „Nebol som pri jeho pôrode a mal som byť… nenadobudol so mnou to pravé puto, neprejavuje mi city…“ Nikdy ma neprišiel vystískať a nepovedal mi, že ma ľúbi. Mal mamu a Katku.

Stal som sa „alternatívnym otvom“ s pocitom nezmazateľnej výčitky, že som nebol pri pôrode a už nikdy nebudem mať so synom to prepojenie, ktoré som mohol. Lenže všetko zmení jedna nehoda…

Sebiho druhý pôrod

„Aha, ako ho berie,“ kričí Tobi na vrchu hrádze. Boli sme vtedy na dovolenke na Orave. Vyhľadávali sme dobrodružstvá a jedno sa naskytlo pri hrádzi na riečke blízko nášho ubytovania. Domáci chlapci tam vybudovali hrádzu, dosť hlbokú na to, aby som si tam mohol zaplávať aj ja.

Mysleli sme si, že sme deti rozložili na bezpečné miesta. Hrádza mala zvláštny tvar. Bola vybudovaná okolo dvoch krajných balvanov a stredom šiel taký kŕčok, so silným prúdom, ústiacim do priestoru s hlbokou vodou na plávanie. Takže (asi to bude smiešne) mi to pripomínalo maternicu a všetky priľahlé orgány.

Sebi mal 3,5 roka a držal sa pri veľkom balvane. Zvedavosť ho však doviedla na okraj a ani prísediaci súrodenci ho nestihli zachytiť, keď ho prúd odrazu stiahol. Keď Tobi zakričal „aha, ako ho berie“, videl som už len končeky vlasov hlboko pod hladinou a potom tmu.

Vrhol som sa do tej tmy a nahmatal synčeka. Kým som s ním bežal k brehu, v mžiku oka sa mi prehral hlavou celý postup prvej pomoci. Držím ho ako doktor novorodenca, kontrolujem životné funkcie a Sebinko na mňa pozerá mierne vyplašene, ale s nadšením ako keď sa dieťa spustí cez tobogán, alebo ako keď sa práve narodí bábätko.

Amazing Grace (úžasná milosť)

Hoc bol Sebi v poriadku, zvyšok dňa som mal pohnutú náladu a v napätí som čakal, kedy sa budem môcť odplížiť do samoty a v modlitbe spracovať, čo sa stalo. Keď deti konečne zaspali, vstúpil som do modlitby, no nemal som moc slov. Zato Boh mal: „Dnes ani na chvíľu tvojmu synovi nehrozila smrť. Tvoj syn sa znovu narodil, ale tentokrát do otcovho náručia.“

Teraz dám na chvíľu pauzu a chcem povedať že toto nie je návod ako dostať druhú šancu na účasť pri pôrode. Nič to nemení na veci, že na deti treba pri vode dávať pozor a od tohto dňa som obozretnejší než kedykoľvek predtým. Ale veď to sme všetci. Snažíme sa a preto hľadáme tie alternatívy a prirodzenosť. Nech sa to však akokoľvek snažíme udržať vo svojich rukách, na konci dňa je aj tak rodičovstvo jedna veľká dobrodružná záhada. Preto všetci potrebujeme milosť.

Na druhý deň za mnou prišiel Sebi, objal ma a povedal „očko, ľubim ťa“. Od toho dňa ma Sebi chodí objať, vypusinkovať a všetko, čo k tomu patrí. A ešte dlhé mesiace všade rozprával ako sa „blp blp blp“, čím myslí topil a ako to je jeho najkrajší zážitok v živote. Cítiš to? Takto vyzerá úžasná milosť.

Prečo som napísal tento článok?

Na našich kanáloch zdieľame skúsenosti a mnohé pozitíva rodičovstva ako ho žijeme my – aj s tými „alternatívami“. Ale z času na čas nám píšete o tom, ako to vám nefungovalo. Snažili ste sa a nakoniec ste našli cestu v úplne obyčajnom prístupe alebo v horšom prípade ste skončili v nemocnici, či poradni.

Preto mám odkaz pre vás. Všetky mamy, čo ste sa nerozkojili, otcovia, čo ste neboli pri pôrodoch, deti, čo nosíte plienky, rodičia, čo užívate ibalginy, rodiny, čo sa neučíte doma:

Netráp sa! Je tu milosť. Aktivuje sa láskou a je zadarmo. Možno zažívaš pocit, že nemáš ani dosť lásky, ale láska neznamená perfektnosť! Láska je skôr rozhodnutie a vytrvalosť. Vždy, keď sa vieš ospravedlniť, keď povzbudíš, keď priznáš, že nevládzeš, keď hľadáš prepojenie so svojou rodinou. Láska je, keď som autentický a nevyhováram sa na vonkajšie vplyvy a proste som tu a teraz a taký aký som.

Veď nakoniec, všetko je milosť a do našich životov prichádza sama a zadarmo. Na nás je, či ju príjmeme a budeme žasnúť ako koná.