Boh nie je automat na odpovede – je to kouč, ktorý nás učí čítať naše srdce a rozhodovať sa v autenticite

Áno, Boh niekedy dáva jasné odpovede – áno – nie. Moja skúsenosť: sú to z jeho úst zriedkavé odpovede. Prečo? Prečo k nám nehovorí jasne ? Odpoveď je rovnaká, ako v prípade, keď rodičia nehovoria svojim deťom vždy jasné áno – nie, ale chcú – aby na odpoveď prišli samé.

Moja koučka sa ma pýta: „ A čo by mal Boh urobiť, ako si to predstavuješ?“ Odpoveď je ľahká: „No predsa, aby mi to jasne povedal, a nemusela som to hádať – skúmať, aby som si bola istá, že idem správnou cestou.“

Zaškatuľkovala som si Boha do boxu na automatické odpovede. Nechcem sa trápiť, premýšľať. Nech mi to jednoducho povie a ja pôjdem.

Ale takto to nefungovalo – nie v mojom prípade.

Boh ma neotcuje k poslušnému dieťaťu. Odcuje ma k niečomu väčšiemu – do správcovstva a do partnerstva s Ním – do zodpovednosti rozhodnúť sa s jeho vedením, láskou a prekrytím. Rovnako ako to my učíme svoje deti.

Otcuje nás, a vedie tak, aby sme dokázali vidieť jeho vedenie / otcovstvo / ale učí nás aj vedieť čítať z nášho srdca.

Pozýva ma do autenticity. Jednoducho – byť úprimný pred sebou samým.

A aká bola moja cesta rozhodovania sa s Ním, v otázke zostať v Amerike alebo sa vrátiťť ?

Naše rozhodnutie zostať v Amerike nebolo zo dňa na deň, a nebolo ani jednoduché. Nie pre mňa.

Rozhodnutia robíme spoločne – i keď každý rozhoduje sám za seba. V tomto prípade mal Gustík vo svojom srdci jasno omnoho skôr ako ja. A tak sme čakali.

Bolo to neustále – Idem? Nejdem? – Idem? Nejdem? – Idem? Nejdem?

Moje pocity sa menili každou okolnosťou, každým telefonátom, každým stretnutím.

Pri dlhej debate padlo moje prvé „áno“ pre Ameriku. O niekoľko dní som mala sen. Keď som sa modlila a premýšľala nad ním, Boh mi ukázal môj strach. Strach odísť z Ameriky. Strach, že niečo stratím, zmeškám. Plakala som. Bol to pocit, že čo ak už nikdy…..nikdy…..Takéto fatálne nikdy – to mi naháňalo strach.

Vedela som, že strach nemôže byť mojim hnacím motorom k rozhodovaniu. Pravdepodobne tento podvedomý strach bol základom môjho prvé „áno“ pre Ameriku. Teraz bol však odhalený a ja som mohla vykopávať z môjho srdca skutočnú odpoveď, založenú na autenticite a úprimnosti samej pred sebou.

Mala som toho plnú hlavu. Bola som z toho unavená a zmätená. Nevedela som vojsť do odpočinku a z tejto pozície sa rozhodnúť.

Môj duchovný boj sa zhmotňoval i v tom fyzickom.

Odchádzam od svojej koučky, stojím pri aute a revem ako malé dieťa. Čítam správy s otázkami, ako sme sa rozhodli od mojich slovenských priateľov, pozerám na fotky našich komunitných rodín a do toho správa od americkej priateľky, ktorá ma povzbudzovala zostať.

Ako som čítala z môjho srdca

Najťažšie na celom procese je vedieť sa v sebe vyznať. Čo vlastne chcem, kam vlastne idem, po čom naozaj túžim?

Na to som dostala domácu úlohu – nakresliť dve myšlienkové mapy – jednu pre Slovensko a jednu pre USA.

Otázka, na ktorú som hľadala odpoveď znela: Pane, prečo zostať v Amerike?

Pane, prečo sa vrátiť na Slovensko?

Beriem veľký papier, fixky a modlím sa: „Bože, hovor ku mne. Utíš moje myšlienky i moje emócie a prehováraj ku mne, čo mi chceš, Pane, povedať? Prečo áno pre Ameriku?“

To isté som robila na druhý deň so Slovenskom.

Podstatou bolo napísať všetko – nič nemuselo dávať zmysel. Písala som všetko čo ma napadlo – nerozsudzovala som, nehodnotila som, neporovnávala som, neanalyzovala som….

Poviem vám, keď som kreslila Ameriku, povedala som si: „Veď to je jasné, že máme zostať tu.“ Keď som robila Slovensko, tak som si povedala: „Veď to je jasné, že sa máme vrátiť.“

A tak pozerám na oba obrázky – vlastne na moje srdce, čo všetko Boh z neho vytiahol. Ani som netušila, že je v ňom tak veľa. Koľko vecí mi chýba zo Slovenska, po koľkých veciach túžim, kde chcem ísť. Videla som, čo som dovtedy ani len netušila, neuvedomovala si. Akosi sa to v tej mysli neustále túla a pobehuje.

Teraz môžem jasne vidieť a čítať, čo Boh vložil do môjho srdca.

Odpoveď som však stále nemala. Tušila som ju, ale ešte som ju jasne nevidela. Taký ten pocit, keď už vlastne viem odpoveď, ale je za tým to ALE……

Moje hodnoty dali bodku za nedokončenou vetou

Druhá úloha – Spísať si moje hodnoty – nie rodinné, nie všeobecné, ale hodnoty pre tento čas, na nasledujúci rok môjho života. Čo je to, čo Boh teraz robí v mojom živote? Čo chce robiť?

To bude ľahké, vravela som si. Ale nebolo. Prechádzala som dlhým zoznamom. Najskôr som vypísala 15 hodnôt, potom 10 a nakoniec 6 hodnôt. Urobila som to rýchlo, lebo som v tom mala jasno. Ale nie tak ako som si myslela.

Bolo to mojich 6 rýchlo vygenerovaných hodnôt, ktoré sa mi automaticky spustili ako starý nahratý program. Nie v zlom. Ony sú určite mojimi hodnotami, ale vedela som, že ak naozaj mám byť úprimná sama pred sebou, autentická, tak pre tento čas sú to iné hodnoty.

A tak som zostavila iný zoznam šiestich hodnôt. Boli len moje – nie rodinné, nie všeobecné. Iba moje, ktoré vidím, že Boh robí v mojom živote práve teraz, a chce ich budovať i ďalší rok.

Stojím pred mojím srdcom – nad myšlienkovými mapami a držím v ruke moje hodnoty. A teraz otázka: „Kde sa tieto hodnoty môžu naplniť? Kde je pre ne výživná pôda?“

Bolo to šup, šup. Ako rozdať karty. Štyri padli na Ameriku a 2 boli medzi.

Pozerám na svoje srdce a mám v tom jasno. Teraz to vidím. Položenie mojich hodnôt – bola skutočná bodka za vetou bez ALE Práve som dokončila vetu – ktorú som písala niekoľko týždňov a nevedela ju dopísať. Urobila som rozhodnutie. WAW.

A toto rozhodnutie nesie so sebou moc. Teraz sa Boh môže podpísať pod naše rozhodnutie a konať. Ako mohol dovtedy? Ako by nám mohol dať nový domov, pracovať s nami na našich vízach, keď sme mu nepovedali, ako sme sa rozhodli?

A čo ak som svoje srdce zle prečítala? Čo ak je niečo, čo nedokážem ešte vidieť? Možno. Tomu sa však hovorí viera a dôvera. Cesta a rast na nej, nechajúc sa koučovať Bohom.