Už počas strednej školy sme sa s manželom venovali deťom. Boli to deti z detských domovov a preto sme pri podávaní prihlášok na vysoké školy, uvažovali aj o pedagogike. Teraz to už vidím ako zásah z hora, že ani jeden z nás túto školu nevyštudoval, no „učiteľmi“ sme zostali vo svojich srdciach. Gustík učil v súkromnej škole a obaja sme pracovali v materskom centre. No keď prišlo na „vzdelávanie“ vlastných detí, celé sa to akosi otočilo.
Všetko ide podľa predstáv
Skôr ako sme začali čeliť povinnej školskej dochádzke, spoznala som pedagogiku Montessori. Bolo to vďaka mojej priateľke, ktorá bola pre mňa inšpiráciou a všetko ma naučila. Pozdravujem ťa, priateľka moja.
„… ako jednoducho a krásne sa deti môžu ‚vzdelávať‘…“
Bola som nadšenec. Toby mal 4 roky a Tamarka 2, keď sa začalo u nás kreovať nové prostredie pre deti.
Môj druhý život sa vtedy začínal o 19.00, keď som uložila deti a presedlala z maminy na výrobný stroj. Do noci som prehliadala všetky stránky a sťahovala „milióny“ materiálov a po nociach sme s Gustíkom vyrábali všetky pomôcky. Maľovali červeno-modré tyče, vyrezávali doštičky, vyrábali tieňové pexesá, abecedu, laminovali trojzložkové kartičky, jednoducho všetko. Chystali sme koberčeky a tácočky s pripravenými prácami. Nesmierne ma to bavilo. Odmenou boli nadšené a radostné deti.
Videla som, ako jednoducho a krásne sa deti môžu „vzdelávať“, rásť a posúvať sa v tom, čo ich prirodzene baví. Nie je v tom žiadna drina ani nechuť. Len sa treba nechať viesť svojím dieťaťom – ako povedala pani Montessori. To bol i jeden z dôvodov, že sme sa v roku 2013 rozhodli pre homeschooling.
Nič nejde podľa predstáv. V škole im bude lepšie!
„Pristihujem sa, ako nútim svoje deti niečo sa naučiť,
držím ich pri stole, aby už konečne napísali tú blbú vetu.“
Po tomto slobodnom období, keď som načúvala svojim deťom a spolu sme si užívali radosť z poznávania sveta, prišla škola. Zrazu sa spoznávanie sveta a učenie doma stalo nejakým zvláštnym, umiestneným v tabuľkách a v presne stanovenom čase. Sloboda a voľnosť sa začali vytrácať, keďže sme museli každý polrok prejsť komisionálnymi skúškami.
V tom čase sa začala naša rodina, ako každá živá bunka, rozrastať. Všetko sa začalo meniť. Nebola som schopná robiť nič ako predtým – žiadne tácočky s pomôckami, projekty, zábava a hravosť. Sklamaná a smutná mamina. A keď je mamina nešťastná – všetci sú nešťastní.
Ocitám sa medzi dvoma kameňmi a neviem, čo s tým. Pristihujem sa, ako nútim svoje deti niečo sa naučiť, držím ich pri stole, aby už konečne napísali tú blbú vetu…
Prišla frustrácia, sklamanie – pocit, že to nezvládam a že by sa v škole mali predsa len lepšie.
Svojím konaním som popierala všetky princípy, ktorým som verila. Takto som si to nepredstavovala! Chcela som tvoriť projekty, lapbooky, navštevovať múzeá… Bola som presvedčená, že tak to robí každá homeschoolerská mamina. To je predsa ten homeschoolerský prístup – jedna z tých výhod – robiť to zaujímavo a zábavne.
Moje predstavy sa rúcajú
Potom prišiel deň, ktorý zmenil môj pokrivený pohľad na seba i na spôsob, ako vzdelávať deti doma. Navštívili sme rodinu, ktorá už homeschoolovala dlhší čas. Konečne uvidím naozajstnú homescholovú rodinu, tešila som sa, bola som zvedavá na všetky tie projekty, nástenky, obrázky všade na stenách. Nevedela som sa dočkať všetkých odporúčaní a rád od tejto maminy, teraz už mojej priateľky.
„Jej odpoveď ma šokovala a zrútila moju ružovú vežu predstáv.“
Po piatich minútach, ako sme prešli ich domčekom, spýtala som sa samej seba, kde to vlastne som? Nikde nič. Žiadne nástenky, abeceda na stene či vláčik s číselkami…
Mala som kopec otázok, ale nedostala som odpovede. Teda nie tie podľa mojich predstáv. Moja prvá a tá najdôležitejšia otázka teda bola: „ Ako sa učíte? Ukážeš mi nejaké projekty?“
„Nerobíme projektové vyučovanie. Nemáme projekty. Ráno si sadneme za stôl, vezmeme učebnice zo školy a ideme podľa nich.“ Jej odpoveď ma šokovala a zrútila moju ružovú vežu predstáv.
Pokračovala: „Toto je náš spôsob, ako nám to vyhovuje. Ako to ja dokážem zvládať. Vieme, prečo sme sa rozhodli vzdelávať doma, a to je pre nás dôležitejšie ako spôsob, akým to robíme.“
Tá istota, presvedčenie a pokoj, s akým to hovorila, niečo vo mne zanechalo. Niečo, s čím som sa predtým ešte nestretla. Nemala pocit viny, hanby – neniesla to bremeno, že niekto to robí tak a ona je horšia. Neniesla tú myšlienku – že chce dať svojmu dieťaťu viac ako dostane v škole. Netúžila sa nikomu vyrovnať, kopírovať iné spôsoby. Jej istota a hodnota bola v tom, že vedela, kým je a prečo to robí. To ma fascinovalo.
„Nechala som sa pritlačiť k múru svojimi vlastnými očakávaniami a predstavami…“
Ja som bola na tom druhom brehu myslenia. Túžila som dať deťom viac, pritom som však zabudla, prečo to robím. Nechala som sa pritlačiť k múru svojimi vlastnými predstavami a očakávaniami o tom, ako má vyzerať dobrá matka – vzdelávajúca deti doma. Nesplnené očakávania a nenaplnené predstavy vytvárali stres, tlak, porovnávanie, neskôr i pocit neschopnosti robiť to tým správnym spôsobom, ktorý som si vykonštruovala vo svojej mysli. Uverila som myšlienke: „Veď všetci to tak robia. Tak sa to predsa má robiť.“
Púšťam falošné predstavy a odovzdávam svoje očakávania. Mám vlastnú cestu. Po čase som si uvedomila, že „dať dieťaťu viac“ v domácom vzdelávaní neznamená dať mu viac v spôsobe a v metódach vzdelávania.
To „viac“ spočíva v tom, čo nesie každá rodina. Niečo špeciálne a výnimočné, čo sa nedá skopírovať a vpasovať sa do toho. Mám vlastnú cestu. Aby som sa nezbláznila z akejkoľvek krízy, všetkých tých podnetov z vonku, predstáv okolia a toho, čo mi ponúka svet – vytvorila som si spôsob zostať v pokoji vždy, keď to budem chcieť zabaliť a poslať deti do školy. Pravdupovediac, je to môj manžel, ktorý ma prevádza týmito otázkami. Spoločne hľadáme cestu, zažívame víťazstvá v domácom vzdelávaní a sýtime sa tým, čo sa nám podarilo.
7 otázok – ktoré mi pomáhajú vrátiť sa na vlastnú cestu a viem, že sa vďaka nim nezbláznim.
1. Prečo vzdelávam deti doma?
2. Aké očakávania som na seba položila a aké na mňa položilo okolie? – Preč s nimi!
3. Akým falošným predstavám o vzdelávaní svojich detí som uverila?
4. Premýšľam o sebe ako o dobrej matke, ktorej hodnota nie je závislá od spôsobu vzdelávania?
5. Aké veci sa nám podarili, v čom naše deti podrástli?
6. Aká je naša momentálna rodinná situácia, na čo máme sily?
7. Aký spôsob a metóda „vzdelávania“ by nám teraz fungovala?
„A keďže rodina je živý organizmus, neustále sa meniaci, nemohli sme zostať len pri jednom spôsobe učenia sa.“
A keďže rodina je živý organizmus, neustále sa meniaci, nemohli sme zostať len pri jednom spôsobe učenia sa. Menilo sa to – ako sa menila naša situácia, ako pribúdali deti, ako rástli, menili sa ich záujmy i osobnosti. Ale taktiež ako sme sa menili my rodičia – naše myslenie i pozeranie na ne. Niekedy to bolo projektové vyučovanie, inokedy cestovanie, niekedy unschooling a niekedy sme sedeli i za stolom a písali blbé vety.
Každý organizmus žije v inom prostredí, vyživuje ho niečo iné, žije v iných podmienkach, potrebuje iné množstvo svetla, vody a inú potravu.
Preto čítam články a príspevky len ako inšpirácie a vyťahujem to, čo sedí nášmu organizmu.
Ak zápasíte vo svojej rodine s niečim podobným, chcem ťa povzbudiť, aby ste hľadali svoje jedinečné spôsoby. Nebojte sa tieto spôsoby meniť – keď prídu návaly dažďov či víchrice zvonku, alebo sa vaša bunka začne rozmnožovať. Máš neobyčajnú rodinu v neobyčajnom svete – to si vyžaduje nájsť neobyčajný a tvoj jedinečný spôsob.
Ďakujem všetkým – ktorí zdieľate svoje skúsenosti, nápady a inšpirácie a tak obohacujete o živiny mňa a iné živé organizmy, ktoré sa zasadili do tejto hoomescholerskej pôdy.
Ak sa ťa článok dotýka alebo si sa v ňom našla/našiel, či máš iné svoje vlastné pozorovanie – budem rada za tvoje zdieľanie v komentári pod článkom. Tak môžeš priniesť živiny a povzbudenie pre iné živé bunky.
Lebo nie sme sami.
Autor: Janka Ugróczy
Pridaj komentár