O tom, ako som sa predsa len niečo naučil a ako záleží na ľuďoch okolo nás.
Kelofizis, Kompsognátus, Deinonichus, Iguanodon… Toto bola moja parta, keď som nastúpil do prvého ročníka základnej školy.
„Čím chceš byť, keď vyrastieš?“ pýtali sa ma ľudia s obľubou. Asi to bolo vtedy v móde. Tesne po prevrate. „Paleontológ.“ Znela moja pohotová odpoveď. I keď často to bol aj geológ a archeológ. Potom som však zas a znova otvoril svoje najobľúbenejšie knižky a videl svoju partu hadrosaurov, sauropódov a raptorov. Rodičia mi kúpili všetky knihy o dinosauroch, ktoré sa dali. Aj tie, ktoré sa témy dotýkali len okrajovo. Čítali mi z nich pred spaním a ja som sa videl, ako objavujem praveké ríše s týmito strašnými jaštermi.
V škole sa čudovali, ako som sa ich komplikované mená mohol naučiť naspamäť. Na pieskovisku sa čudovali, keď som vytvaroval z piesku stegosaura. Vyzeralo to so mnou celkom nádejne. Šikovný, múdry, s dobrou pamäťou. Nos som mal zaborený do knižiek s veľkými ilustráciami a veľkými písmenami. Lenže potom prišli malé ilustrácie a malé písmená – školské učebnice, gramatika, i a y, čítať pred triedou… Normálne mi je do plaču, keď to teraz píšem. Ale nevadí. Napíšem to. Konečne. Nerozumel som tomu, čo sme sa učili. S ničím sa mi to nespájalo. Nemalo to príbeh ani ducha. Čoskoro to bolo podobné na všetkých predmetoch. To už sme na druhom stupni základnej školy. Nestíhal som vnímať výklad a hanbil som sa opýtať. Bol som pomalý a priemerný žiak. Doma som mal množstvo kníh, čo mi rodičia kúpili a čítali so mnou. Len ono sa to nejak neprelínalo so skúšaným učivom v škole.
Jedného dňa som si všimol, že ja vlastne neviem poriadne zamerať zrak na písmenká a nejak sa mi rozmazávajú alebo prehadzujú. Tak som šiel na očné vyšetrenie. Bol som si istý, že budem nosiť dioptrie. Doktor však povedal, že je všetko v poriadku. Bol som tam aj viackrát, ale vždy bolo všetko, ako má byť. Neskôr som bol aj u psychologičky, a tá jak na potvoru povedala, že som veľmi bystrý a mám na viac. Ja som však v tej škole viac nedokázal.
Doma som písal básne a poviedky, s ktorými som neskôr aj vyhral súťaže. Ale diktáty okolo 20 chýb. Peťka bola za 5 chýb, tak akú som mal perspektívu? Aj keby som sa štvornásobne zlepšil, stále to mám za päť. Vedel som aj pekne kresliť ale to sa nepočíta. Je to len výchova = „absolvoval“. Na strednej som sa šiel zblázniť z elektrotechniky. Vedel som pekne pájkovať, lebo otec ma to naučil, a aj obvody som zapojil. Ale prečo obrátená hodnota čohosi, čo kamsi tečie, nakreslené kriedou na tabuli, znázornené vzorcom v knižke, vytvára čosi, čo nám kázali volať indukcia, a to keď nejak predelíš sínusom, tak ťa môže aj zabiť… Tak to som neporozumel. Ale nedal som sa. Raz som si povedal, že do skúšky (z najdôležitejšieho predmetu) sa budem učiť od rána do večera a všetko to pochopím a zapamätám si. Výsledok bol 3/4 a vedel som, že s takouto intenzitou sa učiť nedokážem alebo sa zbláznim. Takže nasledovalo 15 pätiek. A aj tak som sa zbláznil. Nie celkom, ale na kvalitné depresie, úzkosť, kolapsové stavy a pocit, že zomriem, to stačilo. Vyhorel som. Svet ma spálil zvnútra, stratil som vieru a uzavrel som sa do tmy.
A tak čas išiel a strednú školu som robil šesť rokov. A po nej ma prijali na architektúru. Tam nám na prvej prednáške vysvetlili, že podľa počtu bodov z prijímačiek sa dá vyvodiť, akú veľkú šancu máme na univerzite uspieť. Môj počet bodov spadal do kategórie – po pol roku letíš von. Potom sme mali cviko, kde sa nás pýtali, z akej školy sme. Všetci v krúžku boli z gympla alebo stavebnej priemyslovky. Ja som sa hrdo predstavil: „Augustín Ugróczy, strojárske učilište.“ Po chvíľke ticha profesor zhodnotil, že to teda budem mať ozaj ťažké. A čo vám budem hovoriť. Na polrok som si bol na študijnom oddelení vyzdvihnúť prospechové štipendium. Sranda, však? Po šiestich rokoch som školu ukončil takmer s červeným diplomom. Na promóciách mi už tlieskali dve moje deti.
Ako je to možné? Že som ledva zvládol základnú školu a na náročnej univerzite som exceloval? Sám sa tomu čudujem. Čudoval som sa, keď sa to dialo, a čudujem sa stále. Ako je to vôbec možné, že sa také niečo udeje? Presnú odpoveď vie asi len Pán Boh a dinosaury v pralese. Viete, ľudia už pred pár sto rokmi prestali veriť v drakov a obrie bytosti. Až keď sa v 19. storočí objavili ich kosti a dostali meno dinosaury, celý ich svet sa akoby vrátil späť a na konci 20. storočia sa stali mega populárnymi. Ľudia im začali veriť. A tak nejak to bolo aj so mnou.
Udialo sa veľa vecí, ktoré mi zmenili život a rád sa o ne podelím v ďalších dieloch Denníku dyslektického dinosaura. Čo však chcem povedať teraz je, že každý potrebujeme, aby nám niekto veril. Ja som sa tak nejak dostal do rúk správnych „paleontológov“, ktorí mi verili. Nepripomínali mi, že neviem správne písať, ale radšej počúvali moje básne. Kresba alebo maľba bola pre nich cenná rovnako ako nominatív množného čísla. Sny sa počítali za rovnako hodnotné ako rovnice a môj kop z otočky bol zaujímavý ako odstredivá sila rotujúceho telesa.
Takže chcem povedať, že vám ďakujem. „Paleontológovia.“ Vy, ktorí vidíte pod nánosy nedôvery a veríte nám – „dinosaurom“. Dys-nosaurom, Hyper-saurom, Aspergo-lofusom a inak pomenovaným exotom. Že nám pomáhate niesť naše „ťažké hlavy“ a nenecháte sa zastrašiť, keď „ceríme zuby“. Že naše hadrosaurie účesy vás neurážajú, a keď sme potrebovali „revať, utekať, udierať, plaziť sa“ zranení na zemi, nehanbili ste sa za nás. Ďakujem, že ste nám dali vieru. Ste navždy zapísaný v našich šupinách. A teraz už môžem rozprestrieť krídla ako fénix a obletieť svet.
Pridaj komentár