Až pri piatom dieťati som pochopila, že nemôžeme povedať „áno“ všetkému dobrému.
Ďalší krúžok pre deti, ďalšia aktivita, ďalšia príležitosť, ďalší projekt, ďalšia návšteva…
Koľko sĺz som vyplakala, koľko som sa natrápila, kým som to prijala. Veď sú to predsa dobré veci, prečo nie?
Pretože každé moje ÁNO niečomu je zároveň NIE niečomu inému.
Keď poviem „áno“ ďalšiemu krúžku, možno hovorím „nie“ spoločnému rodinnému času.
Keď poviem „áno“ ďalšiemu projektu, možno hovorím „nie“ svojmu manželovi.
Keď naplním každý voľný kúsok kalendára, možno hovorím „nie“ priestoru jednoducho byť spolu.
A práve toto mi veľmi pomohla pochopiť naša rodinná vízia.
Nie je zoznamom ďalších vecí, ktoré by sme mali robiť. Práve naopak.
Pomáha nám rozhodovať sa, čo robiť nemusíme, čo robiť chceme.
Keď vieme, kto sme ako rodina, čo je pre nás dôležité a kam chceme smerovať, ľahšie sa nám hovorí ÁNO. Ale aj NIE.
Dokonca aj dobrým veciam.
Pretože nie každá dobrá príležitosť je dobrá práve pre našu rodinu. A nie každá musí patriť do tejto sezóny nášho života.
Pre mňa je rodinná vízia práve týmto: Nie ďalšou úlohou, ale kompasom
Lenže vedieť, čo je pre našu rodinu dôležité, a skutočne podľa toho žiť, sú dve rozdielne veci.
Dlho som totiž zápasila nielen s tým, čomu povedať ÁNO a čomu NIE, ale aj s presvedčením, že keď už niečomu poviem ÁNO, musím pre to urobiť všetko, čo je v mojich silách.
A práve tu sa pre mňa stretáva naša rodinná vízia s každodennou spoluprácou s Bohom.
Rodinná vízia nám pomáha vedieť, na čom nám záleží. A v spolupráci s Bohom sa učíme rozpoznávať, čo je v tejto chvíli skutočne našou úlohou.
Nie všetko, čo je dobré, musím urobiť. Nie všetko, čo dokážem, musím zvládnuť. A nie všetko, čo by som svojim deťom chcela dopriať, im aj skutočne potrebujem dať.
Niekedy je pre mňa najťažšie povedať NIE nie ďalším ľuďom, projektom či aktivitám, ale vlastným predstavám.
Predstavám o tom, ako by mala vyzerať dobrá mama. Čo všetko by mala svojim deťom pripraviť, vytvoriť a zabezpečiť.
Ako to vyzerá u nás v praxi
Jednou z oblastí, v ktorých sa to učím dodnes, sú naše rodinné oslavy.
A pri počte našich rodinných členov je to dosť častá výzva.
Narodeninové dni bývajú náročné. Vždy som sa snažila, aby si deti svoj deň užili. Aby naň mali peknú spomienku, hoci aj maličkú.
Výzdoba, parádna torta, výnimočný darček…
Lenže to všetko veľakrát vytváralo stres, naháňačky, nervozitu. A moje očakávania, že všetci budú nápomocní.
A tak bol neraz z veľkého narodeninového dňa jeden uponáhľaný deň, plný nervozity a potom aj kriku.
No maj z toho pekné pocity a spomienku, ku ktorej sa chceš vracať…
Dlho som sa nechcela vzdať svojej predstavy, ako by to malo vyzerať. Vždy som dúfala, že teraz to zvládnem lepšie. Ale vždy bolo čosi.
Púšťala som ju teda postupne.
Dnes naša rodinná oslava v deň narodenín vyzerá jednoducho.
Oslávenec sedí za vrchom stola, pred sebou má kúpenú marlenkovú tortu a okolo nás všetkých.
K tomu zmrzlina, jedna kofola a spoločné zasadnutie k stolu. Už aj toto dá pri desiatich ľuďoch zabrať.
Slávnostný žehnajúci prípitok v podaní tata a spomínanie na pekné zážitky s oslávencom.
Cez víkend si urobíme domáce kino podľa želania oslávenca.
Spoločnú oslavu s rodinou i priateľmi plánujeme na víkend. Balóniky, keď sa podaria. Dobré jedlo, tiež keď sa podarí.
A tortu robí tradične starká. Tá už býva parádna a nezabudnuteľná.
Torta od starkej
I keď v hlave mám svoje plány, už ich realizujem iba za podmienok, že je na ne priestor alebo sa chcú dobrovoľne zapojiť deti.
Svoje predstavy som pustila. Ale v dobrom.
Niežeby všetko to krásne okolo bolo zlé. Vôbec nie.
Len už viem, po čom túžim viac.
A čo vytvorí ten nezabudnuteľný zážitok: prítomnosť.
Preto chcem pri tom stole aj naozaj byť.
Nielen všetko pripraviť, priniesť, zapáliť sviečky a potom vydýchnuť, že som to zvládla.
Chcem si užiť svoje dieťa. Vidieť, ako sa teší. A mať z toho dňa peknú spomienku aj ja.
A tak sa učím dať deťom aj niečo, čo sa nedá nachystať večer pred oslavou.
Svoju prítomnosť.
Čomu poviem ÁNO a čo môžem nechať tak?
A tak sa postupne učím, že nie vždy musím urobiť viac, aby som dala viac.
Niekedy práve naopak. Potrebujem urobiť menej, aby zostal priestor na to, čo je skutočne dôležité.
A čomu by ste dnes potrebovali povedať NIE, aby ste mohli povedať ÁNO tomu, na čom vám skutočne záleží?
Pridaj komentár